ISSN 2454-0846

Pomerne v nedávnom období bola zo strany Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „MS SR“) a prípravného tímu zloženého z odborníkov z viacerých oblastí verejnosti prezentovaná nová koncepcia vývoja právnej úpravy drogovej kriminality. Treba uviesť, že vo vývoji problematiky drogových trestných činov ide o ďalší významný krok v jej smerovaní.[1] V predkladanom článku si preto v niekoľkých poznámkach dovoľujem na predmetný návrh zákona reagovať a zaujať k nemu postoj. 

V Justičnej revue č. 10/2017 sme publikovali vedecký článok venujúci sa problematike trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb za (trestný čin) porušovanie povinností pri správe cudzieho majetku.[1] . S účinnosťou od 01. júla 2016 bol prijatý zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej tiež len „zákon o TZPO“), ktorý je vo vzťahu k zákonu č. 300/2005
Z. z. Trestný zákon (ďalej tiež len „TZ“) v pozícii lex specialis. Paragraf 3 zákona o TZPO obsahuje taxatívny výpočet trestných činov (odkazom na osobitnú časť TZ), za ktoré môže byť právnická osoba trestnoprávne zodpovedná. Kľúčovou otázkou pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti je otázka zavinenia. Právnická osoba je nespôsobilá konať zavinene v dôsledku absencie jej vôle. Skutkom, ktorým sa naplnia všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty niektorého z taxatívne vymenovaných trestných činov v § 3 zákona o TZPO, vzniká hmotnoprávny vzťah medzi štátom a právnickou osobou (v pozícii páchateľa) len za podmienky, že tento skutok možno právnickej osobe pričítať. Otázka pričítania[2] predstavuje integrálnu súčasť trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb, nakoľko sa ním vylučuje objektívna zodpovednosť právnickej osoby za skutok spáchaný fyzickou osobou, ktorá prejavuje vôľu v mene právnickej osoby. Vylučuje sa rovnako neprimeraná a nežiaduca prísnosť trestného práva.

Priznanie patrí k tým dôkazným prostriedkom, ktoré trestné právo pozná od najstarších čias. Jeho význam sa v priebehu vekov menil. V najtemnejších obdobiach trestného práva bol dokonca považovaný za tak zásadný, že odsúdenie za trestný čin bolo možné iba s priznaním obvineného. Na prvé počutie to znie neuveriteľne liberálne, ale len do momentu, keď dodám, že priznanie bolo v tomto čase vynucované mučením a to nie hocakým, ale priam zmrzačujúcim až vražedným mučením. Kto by sa za takých okolností nepriznal?

Témou príspevku je vzájomný vzťah medzi rôznymi druhmi verejnoprávnych deliktov, konkrétne medzi správnym a trestným deliktom.

Prvá časť je venovaná problematike vymedzenia všeobecných hľadísk na určenie, aké protiprávne konanie má byť trestným činom a aké iba správnym deliktom. Ústrednou témou teda je, či v súčasnosti ešte vieme takéto kritériá identifikovať, alebo je vymedzenie príslušnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdov, resp. správnych orgánov podriadené len úvahe zákonodarcu. Na uvedené nadväzuje druhá časť, ktorá sa venuje významu správnej kvalifikácie skutku. Na jednej strane autorka poukazuje na príklady zo slovenského právneho poriadku, v rámci ktorých sa prejavuje nevyhnutnosť správnej kvalifikácie skutku a v závere poukazuje na príklad z českého prostredia, kedy v dôsledku nesprávneho postupu, ktorý viedol k nesprávnej právnej kvalifikácii konania, nedošlo, z dôvodu aplikácie zásady ne bis in idem, k dôslednému potrestaniu páchateľa. 

Článok sa venuje niektorým interpretačným problémom súvisiacim s uplatňovaním inštitútu kontradiktórnosti v trestnom konaní. Okrem všeobecného náčrtu funkcií a miesta tohto fenoménu v trestnom práve, sa zvlášť zameriava na analýzu zvláštnych režimov a špecifických situácií, ktoré v trestnom konaní môžu nastať a na ich vzťah voči dodržiavaniu práva na kontradiktórne konanie ako súčasti spravodlivého procesu.

V prvom tohtoročnom vydaní Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky našlo svoje miesto stanovisko týkajúce sa zjednotenia výkladu a aplikácie zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon (ďalej len „Trestný zákon“) v prípade tzv. vraždy na objednávku.[1] V predkladanom článku sa bližšie venujem jednotlivým dotknutým ustanoveniam a prinášam svoj pohľad na vzniknutý rozpor.

Kľúčovým ustanovením aplikačného problému je ustanovenie § 38 ods. 1 Trestného zákona, ktoré zakotvuje, že „na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu, nemožno prihliadnuť ako na poľahčujúcu okolnosť, priťažujúcu okolnosť, okolnosť, ktorá podmieňuje uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby alebo okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby.“ Uvedené možno chápať aj ako špecifický spôsob vyjadrenia zásady ne bis in idem z hmotnoprávneho hľadiska, ktoré ukladá povinnosť „neprihliadať na okolnosti, ktoré sú znakom kvalifikovanej skutkovej podstaty[2],“ či už v prospech alebo v neprospech páchateľa a tak „bráni dvojitému pričítaniu tej istej okolnosti páchateľovi trestného činu[3],“ pričom býva označované aj ako zákaz kvalifikačnej duplicity.[4] V posudzovanom prípade toto ustanovenie spôsobilo aplikačný problém vo vzťahu k trestnému činu úkladnej vraždy, a z tohto dôvodu bolo určené na prejednanie a zaujatie stanoviska trestnoprávnemu kolégiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“).