ISSN 2454-0846

Staroveký svet nebol práve jemnocitný. V určitých aspektoch by sme ho zaiste mohli označiť za krutý. Hoci sa Rímska ríša oprávnene pokladá za štát, v ktorom došlo k najväčšiemu rozvoju práva a právnej vedy spomedzi všetkých starovekých národov, spomínaná krutosť našla svoje odzrkadlenie v rímskom trestnom práve. Určité druhy konania boli postihované skutočne desivými trestami. Nešlo pritom len o činy, v rámci ktorých by sme možno aj podvedome dospeli k záveru, že páchateľ si ich vzhľadom na vážnosť svojho konania skutočne zaslúžil, ale tými najhoršími trestami boli často postihované latentné, ak nie priamo umelo vykonštruované skutky. V Rímskej ríši sa najmä za cisárstva rozmohli politické procesy na základe trestného činu tzv. urážky majestátu (crimen maiestatis), ktoré tak veľmi kritizoval Tacitus[1] a ktoré boli dosť často zinscenovanými prostriedkami na eliminovanie skutočných či vymyslených nepriateľov. Neľudskosť rímskych trestov však zrejme mala staršie korene a snáď ju možno odvodiť už z počiatočného štádia tvorby spoločnosti.

Téma erotetiky je zaujímavou ako pre učiteľov, tak aj pre študentov. Sprevádza totiž ich vzájomný vzťah, a to osobitne cez skúškové obdobie. Avšak i v priebehu výučbovej časti semestra, pri vedení seminárov a pri priebežnom hodnotení, ju oba tábory využívajú – hoci, bohužiaľ, často v rozpore s pravidlami. Práve preto, aby sme upozornili na najčastejšie pochybenia, na ktoré doplácajú nielen vyučujúci, ale častejšie práve študenti, predstavíme na nasledujúcich riadkoch čo najstručnejšie základné princípy erotetiky ako vedy o otázkach a odpovediach (ich druhoch a spôsoboch ich formulovania). Práve schopnosť správne klásť (formulovať) otázky a odpovede je totiž primárnym predpokladom nielen pre úspešný priebeh vzdelávacieho procesu a jeho hodnotenia (v podobe skúšok a testov), ale tiež do budúcnosti pre úspešnú prax každého právnika – veď s kladením otázok sa stretne ako vo vzťahu s klientom, tak aj pri rokovaní s partnermi/protistranou, či napokon v súdnom konaní.

Veľká časť právnej terminológie a právnych inštitútov, ktoré dnešná Slovenská republika a jej právny poriadok pozná, má svoj pôvod na sklonku 19. storočia v teoretických dielach nemeckej pandektistiky, resp. pojmovej teórie práva (Begriffsjurisprudenz). Logickými postupmi pripodobňovanými chemickým reakciám – zlučovaniu a odlučovaniu prvkov – boli vytvorené kategórie a horizontálne aj vertikálne vzťahy medzi právnymi pojmami, ktoré používame najmä v strednej Európe, ale fakticky v celej kontinentálnej Európe, až dodnes. Do tejto kategórie patrí napríklad aj binárne štrukturalistické rozlišovanie medzi zákonnosťou a nezákonnosťou (legalitou a ilegalitou), ale tiež rozlišovanie medzi právom a povinnosťou.

Kým problematiku právnych fikcií spolu s právnymi domnienkami bežne na predmetoch akými sú teória práva či občianske právo na právnických fakultách učíme, náš prístup je zväčša dogmatický, doktrinálny. Hlbší historický a filozofický rozmer nechávame zväčša bokom.[i] Tomuto nedostatku sa pokúsime na tomto mieste urobiť aspoň čiastočne zadosť – ide totiž o otázku, ktorá ani v zahraničnej právnej vede neprestáva byť aktuálnou.[ii]

Naša súčasná kontinentálna európska civilistika sa vo veľkej miere opiera o rímske právo a o jeho koncepty rozpracované do podrobností nemeckou pandektistikou a tzv. pojmovou jurisprudenciou (Begriffsjurisprudenz) konca 19. storočia. Tak sme sa dopracovali k stavu, v ktorom teoreticky rozoznávame na jednej strane jednostranné právne úkony (napr. závet), a na druhej strane v prípade zmluvných vzťahov trváme na tom, že takýto vzťah musí byť vždy minimálne dvojstranný, a vzniká zmluvou ako dvojstranným právnym úkonom.

Rok 2017 sa chýli ku koncu a všetci právni historici sa už pripravujú na budúcoročné sté výročie udalostí spojených so vznikom Československa (1918). Aj rok 2017 však priniesol významné výročie spojené s právnymi dejinami – totiž 500. výročie prvého tlačeného vydania diela Opus tripartitum (1517).
Tým, ktorí absolvovali predmet „Právne dejiny Slovenska“, netreba význam tohto diela opakovať. Pre ostatných však uveďme základné fakty. Ide o plod dlhodobých snáh o inkorporáciu uhorských zákonov, ale aj obyčajového práva, do jedného kódexu, zákonníka. Táto úloha bola vyjadrená už v zákonnom článku 6/1498 a bola uložená snemu aj kráľovi. Snem uskutočnením takejto kompilácie poveril pronotára Adama a panovník poveril vypracovaním osnovy niekedy po roku 1500 Štefana Werbőczyho. Werbőczy sa následne skutočne do diela pustil.