ISSN 2454-0846

Niekoľko slov na úvod

 

            „Zbraň najvyššieho kalibru“, „nukleárna zbraň ústavného práva“ či „atómová bomba“, aj to boli prirovnania, ktorými viacerí ústavní teoretici i praktici „počastovali“ januárové rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“), ktoré možno nepochybne označiť za najvýznamnejšie v histórii tohto ústavného orgánu.[1] Ako som už uviedol na inom mieste,[2] nález Ústavného súdu z 30. januára 2019, prijatý v rámci konania vedeného pod sp. zn. PL. ÚS 21/2014 (ďalej aj len „predmetné rozhodnutie“ alebo „skúmané rozhodnutie“), možno nepochybne považovať za míľnik vo vývoji slovenského ústavného práva. Myslím, že to nebudú príliš silné slová ak poviem, že doterajšie dejiny nášho ústavného práva môžeme rozdeliť na etapu pred prijatím predmetného rozhodnutia a etapu, ktorá predmetným rozhodnutím práve začína.

            Januárovému rozhodnutiu Ústavného súdu som sa v krátkosti venoval už niekoľko dní po jeho vydaní, no vtedajší článok bol obsahovo neutrálny. Sústredil som sa v ňom len na základné fakty, a to aj napriek tomu, že som v ňom načrtol aj niekoľko problematických otázok, ktoré predmetné rozhodnutie Ústavného súdu v blízkej budúcnosti určite vyvolá. Navyše, išlo o článok určený predovšetkým pre informovanie zahraničných čitateľov.[3] Na nasledujúcich riadkoch by som preto chcel, naopak, vyjadriť k skúmanému rozhodnutiu svoj stručný hodnotiaci úsudok či stanovisko. Vzhľadom na skutočnosť, že by malo ísť o postreh určený (aj) pre širšiu verejnosť, bude tomu prispôsobený nie len jazyk, ale aj obsah a rozsah argumentov. K rozhodnutiu Ústavného súdu prijatému 30. januára 2019 sa však s veľkou pravdepodobnosťou ešte vrátim, a to nie len v reakcii na ďalší vývoj odbornej debaty a prípadné ďalšie v nej prezentované argumenty.

 Niekoľko slov na úvod

 V roku 2019 nás čakajú hneď dvoje voľby. Okrem marcových prezidentských volieb, ktoré pútajú nepochybne väčšiu pozornosť, sa k volebným schránkam vrátime ešte raz, keďže 25. mája sa budú konať voľby do Európskeho parlamentu (ďalej aj len „EP“). Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (ďalej aj len „EÚ“ alebo „Únia“) pôjde už o štvrté voľby, v ktorých budú poslanci EP volení aj na Slovensku.[1] Zatiaľ čo v predchádzajúcich voľbách do EP Slovensku pripadlo 13 miest v Európskom parlamente, v roku 2019 by to malo byť o jedno miesto viac. Navýšenie je dôsledkom toho, že v roku 2019 by malo Európsku úniu opustiť Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska (ďalej aj len „Veľká Británia)“. V nadväznosti na vystúpenie Veľkej Británie z Únie, hovorovo označované aj ako tzv. Brexit, by malo dôjsť k prerozdeleniu niektorých pôvodne pre ňu určených poslaneckých mandátov v EP.[2]

 Ako je však všeobecne známe, proces vystúpenia Veľkej Británie z EÚ sa do značnej miery komplikuje a nateraz vôbec nie je zrejmé či o polnoci z 29. na 30. marca 2019, kedy by malo k nemu v zmysle čl. 50 Zmluvy o Európskej únii dôjsť,[3] skutočne Veľká Británia prestane byť členom Únie. Ak by sa tak nestalo ani k začiatku nového volebného obdobia EP, ktoré začne plynúť po májových voľbách, nastal by problém s určením toho, ktorí poslanci majú v EP, v nadväznosti na schválené prerozdelenie mandátov, zasadať. Národná rada Slovenskej republiky však na aktuálny vývoj zareagovala, keď 30. januára 2019 v skrátenom legislatívnom konaní schválila vládnu novelu volebného kódexu.[4] Na nasledujúcich riadkoch si v stručnosti priblížime to, ako táto novela problém počtu nových slovenských europoslancov rieši.

Vari najhorúcejšou ústavnoprávnou témou posledných dní a týždňov, ktorá zamestnáva nie len odbornú ale aj laickú verejnosť, je nastavenie pravidiel výberu sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „Ústavný súd“). Načasovanie pritom nie je náhodné. Po peripetiách s vymenúvaním štyroch sudcov Ústavného súdu, ktorých sme boli svedkami v rokoch 2014 až 2017, je totiž viac ako vhodné vyriešiť prípadnú zmenu pravidiel v dostatočnom časovom predstihu pred tým, ako sa začiatkom roka 2019 má obmeniť zostávajúcich deväť sudcovských miest.

Doteraz bolo prezentovaných hneď viacero návrhov zmien v pravidlách výberu sudcov Ústavného súdu. Okrem návrhu z dielne Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky[1] bol verejne prezentovaný aj návrh odbornej právnickej verejnosti.[2] Zmeny, o ktorých sa už dlhšie diskutuje, a ktorú sú súčasťou aj uvedených návrhov, by sa mali dotknúť nie len zákonnej úpravy, ktorú predstavuje zákon o Ústavnom súde,[3] ale aj priamo textu Ústavy.[4] Vzhľadom na uvedené je preto nevyhnutné, aby išlo o také zmeny, ktoré sa stretnú so širokým politickým (i spoločenským) konsenzom.

Politické strany možno nepochybne označiť za jednu z kľúčových inštitúcií politických systémov súčasných demokratických štátov. Predstavujú totiž určitého prostredníka medzi spoločnosťou na jednej strane a štátom na strane druhej.[1] Právna regulácia ich postavenia, predovšetkým však akékoľvek obmedzovanie ich činnosti, nemožno preto určite prehliadať. Naopak, zasluhujú si náležitú pozornosť, a to nie len pozornosť odbornej verejnosti. V posledný májový utorok (roku 2018) sa na svetlo sveta dostal dlho očakávaný text novely zákona o politických stranách,[2] o ktorom sa verejne komunikovalo už od začiatku roka 2017. V tento deň skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „Národná rada“ alebo „NR SR“) predložila do Národnej rady návrh zákona, ktorý môže podstatným spôsobom ovplyvniť práve činnosť politických strán, konkrétne možnosť ich účasti na volebnej súťaži. Predmetný návrh, ktorý súčasne novelizuje aj zákon o podmienkach výkonu volebného práva[3] a zákon o volebnej kampani,[4] totiž počíta, okrem iného, aj s obmedzením toho, ktoré politické strany sa budú môcť zúčastniť volieb do NR SR a volieb do Európskeho parlamentu (ďalej len „EP“). Volebnej súťaže by sa tak po novom mali zúčastniť len také politické strany, ktoré budú mať určitý minimálny počet členov.[5]

V roku 2018 si pripomíname hneď viacero okrúhlych výročí spätých s dejinami ústavného systému a ústavného práva na našom území. Nie je to len 25 rokov samostatnej Slovenskej republiky (1. január 1993), 100 rokov od vzniku spoločného československého štátu (28. október 1918) či 60 rokov od „Víťazného februára“ (február 1948). V roku 2018 totiž uplynie aj rovných 50 rokov od okamihu, od kedy môžeme počítať kontinuálne trvajúcu slovenskú štátnosť.

Základná poučka modernej teórie práva učí, že právne normy ako stavebné prvky právneho poriadku by mali byť formulované všeobecne – pre neurčitý počet prípadov určitého (rovnakého) druhu. Je však pritom pravdou, že predsa z hľadiska pôsobnosti pri normách rozlišujeme určité obmedzenia a ich „špecializáciu“ – časovú, územnú, vecnú a osobnú pôsobnosť. Tak v prvom rade časová pôsobnosť (temporalita) vymedzuje časový úsek, v ktorom právna norma v spoločnosti regulačne pôsobí. Z tohto hľadiska je napríklad zásadne nežiadúcou, resp. výnimočnou, jednorazová, alebo časovo spätne (retroaktívne) pôsobiaca právna norma. Z územného hľadiska zasa rozlišujeme právne normy, ktorých pôsobnosť sa vťahuje na celé územie štátu (ius universale) a právne normy s lokálnou pôsobnosťou (ius particulare). Podobne, podľa vecnej pôsobnosti rozlišujeme právne normy so všeobecnou pôsobnosťou (leges generales) a právne normy so špeciálnou pôsobnosťou (leges speciales) – na vymedzené okruhy otázok a vzťahov. Ako poslednú „špecializáciu“ právnych noriem poznáme osobnú pôsobnosť (personalita) noriem – tá vymedzuje okruh osôb, pre ktoré právna norma platí. Platnosť právnej normy sa tak môže vzťahovať buď na všetky subjekty (všeobecná norma) alebo len na štátnych občanov, na cudzincov, či na užšie vymedzenú skupinu subjektov (špeciálna norma). Ani pritom však zväčša nepripúšťame, aby sa zákon vzťahoval iba na jednu konkrétnu osobu, či situáciu.