ISSN 2454-0846

Vari najhorúcejšou ústavnoprávnou témou posledných dní a týždňov, ktorá zamestnáva nie len odbornú ale aj laickú verejnosť, je nastavenie pravidiel výberu sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „Ústavný súd“). Načasovanie pritom nie je náhodné. Po peripetiách s vymenúvaním štyroch sudcov Ústavného súdu, ktorých sme boli svedkami v rokoch 2014 až 2017, je totiž viac ako vhodné vyriešiť prípadnú zmenu pravidiel v dostatočnom časovom predstihu pred tým, ako sa začiatkom roka 2019 má obmeniť zostávajúcich deväť sudcovských miest.

Doteraz bolo prezentovaných hneď viacero návrhov zmien v pravidlách výberu sudcov Ústavného súdu. Okrem návrhu z dielne Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky[1] bol verejne prezentovaný aj návrh odbornej právnickej verejnosti.[2] Zmeny, o ktorých sa už dlhšie diskutuje, a ktorú sú súčasťou aj uvedených návrhov, by sa mali dotknúť nie len zákonnej úpravy, ktorú predstavuje zákon o Ústavnom súde,[3] ale aj priamo textu Ústavy.[4] Vzhľadom na uvedené je preto nevyhnutné, aby išlo o také zmeny, ktoré sa stretnú so širokým politickým (i spoločenským) konsenzom.

Politické strany možno nepochybne označiť za jednu z kľúčových inštitúcií politických systémov súčasných demokratických štátov. Predstavujú totiž určitého prostredníka medzi spoločnosťou na jednej strane a štátom na strane druhej.[1] Právna regulácia ich postavenia, predovšetkým však akékoľvek obmedzovanie ich činnosti, nemožno preto určite prehliadať. Naopak, zasluhujú si náležitú pozornosť, a to nie len pozornosť odbornej verejnosti. V posledný májový utorok (roku 2018) sa na svetlo sveta dostal dlho očakávaný text novely zákona o politických stranách,[2] o ktorom sa verejne komunikovalo už od začiatku roka 2017. V tento deň skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „Národná rada“ alebo „NR SR“) predložila do Národnej rady návrh zákona, ktorý môže podstatným spôsobom ovplyvniť práve činnosť politických strán, konkrétne možnosť ich účasti na volebnej súťaži. Predmetný návrh, ktorý súčasne novelizuje aj zákon o podmienkach výkonu volebného práva[3] a zákon o volebnej kampani,[4] totiž počíta, okrem iného, aj s obmedzením toho, ktoré politické strany sa budú môcť zúčastniť volieb do NR SR a volieb do Európskeho parlamentu (ďalej len „EP“). Volebnej súťaže by sa tak po novom mali zúčastniť len také politické strany, ktoré budú mať určitý minimálny počet členov.[5]

V roku 2018 si pripomíname hneď viacero okrúhlych výročí spätých s dejinami ústavného systému a ústavného práva na našom území. Nie je to len 25 rokov samostatnej Slovenskej republiky (1. január 1993), 100 rokov od vzniku spoločného československého štátu (28. október 1918) či 60 rokov od „Víťazného februára“ (február 1948). V roku 2018 totiž uplynie aj rovných 50 rokov od okamihu, od kedy môžeme počítať kontinuálne trvajúcu slovenskú štátnosť.

Základná poučka modernej teórie práva učí, že právne normy ako stavebné prvky právneho poriadku by mali byť formulované všeobecne – pre neurčitý počet prípadov určitého (rovnakého) druhu. Je však pritom pravdou, že predsa z hľadiska pôsobnosti pri normách rozlišujeme určité obmedzenia a ich „špecializáciu“ – časovú, územnú, vecnú a osobnú pôsobnosť. Tak v prvom rade časová pôsobnosť (temporalita) vymedzuje časový úsek, v ktorom právna norma v spoločnosti regulačne pôsobí. Z tohto hľadiska je napríklad zásadne nežiadúcou, resp. výnimočnou, jednorazová, alebo časovo spätne (retroaktívne) pôsobiaca právna norma. Z územného hľadiska zasa rozlišujeme právne normy, ktorých pôsobnosť sa vťahuje na celé územie štátu (ius universale) a právne normy s lokálnou pôsobnosťou (ius particulare). Podobne, podľa vecnej pôsobnosti rozlišujeme právne normy so všeobecnou pôsobnosťou (leges generales) a právne normy so špeciálnou pôsobnosťou (leges speciales) – na vymedzené okruhy otázok a vzťahov. Ako poslednú „špecializáciu“ právnych noriem poznáme osobnú pôsobnosť (personalita) noriem – tá vymedzuje okruh osôb, pre ktoré právna norma platí. Platnosť právnej normy sa tak môže vzťahovať buď na všetky subjekty (všeobecná norma) alebo len na štátnych občanov, na cudzincov, či na užšie vymedzenú skupinu subjektov (špeciálna norma). Ani pritom však zväčša nepripúšťame, aby sa zákon vzťahoval iba na jednu konkrétnu osobu, či situáciu.

V sobotu 4. novembra 2017 sa uskutočnia voľby do orgánov samosprávnych krajov (vyššie územné celky). Volebná účasť pri týchto voľbách žiaľ tradične nebýva vysoká[1], a to napriek tomu, že existuje veľa dôležitých dôvodov, pre ktoré by každý oprávnený volič k volebným schránkam rozhodne mal ísť. Tento rok pribudli kvôli zmene volebného systému dôvody ďalšie. V tomto článku niektoré tieto dôvody aspoň stručne predstavím; zároveň načrtnem niektoré dôležité úlohy samosprávnych krajov. Poznať ich je užitočné pre voliča nielen preto, aby vnímal význam krajskej samosprávy, ale aj preto, že mu ich poznanie pomôže posúdiť, nakoľko sú realistické sľuby jednotlivých kandidátov.

Ľudské práva možno charakterizovať ako základné práva a slobody, ktoré patria každému človeku od narodenia. Sú to univerzálne práva všetkých ľudských bytostí, nezávislé od jurisdikcie alebo iných faktorov ako je rasa, pohlavie, etnická, národnostná alebo štátna príslušnosť.[1] Sú neodňateľné lebo nikoho nemožno týchto práv pozbaviť, nescudziteľné,  lebo ich nemožno previesť na iného, nepremlčateľné lebo nepodliehajú premlčaniu, a teda ich trvanie je počas života človeka časovo neobmedzené, a nezrušiteľné lebo existujú nezávisle od vôle zákonodarcu, ktorý ich síce uznáva, ale nemôže ich zrušiť.[2] Okrem toho, že možno ľudské práva označiť za etické a morálne princípy, patrí ich dodržiavanie a efektívna ochrana k základným črtám všetkých demokratických a právnych štátov.