ISSN 2454-0846

Priznanie patrí k tým dôkazným prostriedkom, ktoré trestné právo pozná od najstarších čias. Jeho význam sa v priebehu vekov menil. V najtemnejších obdobiach trestného práva bol dokonca považovaný za tak zásadný, že odsúdenie za trestný čin bolo možné iba s priznaním obvineného. Na prvé počutie to znie neuveriteľne liberálne, ale len do momentu, keď dodám, že priznanie bolo v tomto čase vynucované mučením a to nie hocakým, ale priam zmrzačujúcim až vražedným mučením. Kto by sa za takých okolností nepriznal?

Moderné trestné právo garantuje obvineným, že nemôžu byť k priznaniu nijako donucovaní, dokonca ani nemusia vypovedať. Toto právo bezpochyby patrí do katalógu základných ľudských práv a slobôd. Na druhej strane moderné dokazovanie postúpilo tak ďaleko, že aj samotné priznanie má byť podrobené testom dôveryhodnosti, či je naozaj pravdivé a či nie je motivované iným dôvodom, než je vypovedať pravdu (napr. rodič by sa priznal ku skutku, ktorý v skutočnosti spáchalo jeho dospelé dieťa).

V ostatnom čase sa verejne diskutuje o tom, ako má vyzerať priznanie, ktoré je podľa § 232 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „TP“) nevyhnutné k začatiu konania o dohode o vine a treste.

V prvom rade si musíme uvedomiť, že konanie o dohode o vine a treste je odklon od klasického trestného konania, ktorého cieľom je v prípadoch nespornej viny, kedy si obvinený túto vinu uzná, skončiť trestné konanie právoplatným rozhodnutím mimo hlavného pojednávania a tým jednak ušetriť finančné prostriedky štátu, pretože kompletné hlavné pojednávanie je častokrát značne finančne náročné a jednak ušetriť obvineného, ktorý zjavne svoj skutok už oľutoval, stresu z dlhého procesu. Obvineného môže k uzavretiu dohody o vine a treste motivovať aj možnosť uloženia trestu zníženého o jednu tretinu pod inak dolnú hranicu trestnej sadzby. 

Dohoda o vine a treste nie je teda nárokovateľná a má význam ju začínať iba s tými obvinenými, ktorí sa ku skutku priznali, je nepochybné, že skutok spáchali a je u nich predpoklad ďalšieho pozitívneho vývoja v tom zmysle, že sa nestanú recidivistami. Už spomínané ustanovenie § 232 ods. 1 TP je záludné v tom, že ak sa obvinený prizná, nemusí to pre neho znamenať ani začatie konania o dohode o vine a treste ani skončenie trestnej veci dohodou o vine a treste a priznanie je už raz vonku a bude ovplyvňovať psychiku ľudí, ktorí budú rozhodovať o postupe v ďalšom konaní aj o finálnom rozhodnutí. Z tohto hľadiska by do budúcnosti možno mohla postačovať v ustanovení § 232 ods. 1 TP formulácia, že pre začiatok konania o dohode o vine a treste by bola potrebná len zrejmá ochota v tomto konaní sa ku skutku priznať, avšak povedzme si úprimne, že táto podmienka je rovnako nastavená od roku 2006, kedy súčasný Trestný poriadok nadobudol účinnosť a v konečnom dôsledku nemá význam začať dohodu o vine a treste, keď nevieme, či obvinený sa skutočne chce priznať.

Tak ako tak, súčasné znenie § 232 ods. 1 Trestného poriadku vyžaduje pre začatie dohody o vine a treste priznanie sa obvineného ku skutku. Priznanie sa musí byť jasné a zrozumiteľné, urobené slobodne a vážne, pričom je nevyhnutné, aby obvinený priznal svoju vinu. Preto priznanie typu „ľutujem, čo sa stalo“ je nedostatočné, pretože nezahŕňa priznanie viny obvineného (mne je napríklad ľúto, čo sa stalo v roku 1986 v Černobyle, to ale neznamená, že som zavinil jadrovú katastrofu). Taktiež vyvodzovanie priznania z toho, že obvinený nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia alebo sa nejakým spôsobom nebránil proti obvineniu, neprichádza do úvahy. Iste, v tomto prípade by bolo pre obvineného celkom dobré, keby začalo konanie o dohode o vine a treste bez jasného priznania, uvedomme si však, aké iné dôsledky má priznanie sa ku trestnému činu. Vo všeobecnosti môže viesť aj k desiatkam rokov za mrežami. Preto vyvodzovanie priznania z úkonu, ktorý nie je priznaním, ani z nedostatočne určitých formulácii je zahrávanie sa s ohňom, možné akurát tak v totalitách, ktoré v právnom štáte nemá miesto. Dnes to môže byť začiatok dohody o vine a treste tak ako to vyhovuje obvinenému a zajtra odsúdenie na doživotie bez riadneho dokazovania.

A čo som tým chcel povedať? Jediné. Nesnažme sa zjednodušovať a krútiť právne normy, ako sa nám aktuálne zdá, že by nám to mohlo vyhovovať, pretože tým môžeme spustiť lavínu, ktorá by v budúcnosti mohla drvivo zasiahnuť celú spoločnosť.


Autor: doc. JUDr. Eduard Burda, PhD. (Katedra trestného práva, kriminológie a kriminalistiky, Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave)