ISSN 2454-0846

Problematika právnych princípov je vďačným predmetom právnoteoretických pojednaní,[1] a to vraj aj kvôli súčasnej kríze zákonodarstva, ktorú možno prekonávať práve argumentáciou právnymi princípmi.[2] Špecifikom slovenského právnoteoretického diskurzu je pritom vo viacerých právnych odvetviach, resp. právovedných disciplínach, rozlišovanie alebo naopak nerozlišovanie medzi „princípmi“ a „zásadami“. Na diapazóne názorov sme buď na jednom konci svedkami presadzovania termínu „princíp“ namiesto „zásada“ (Civilný sporový poriadok), alebo na druhom rozlišovania medzi hmotnoprávnymi princípmi a procesnoprávnymi zásadami (v správnom práve).

Zdôrazňovanie termínu princíp, ktorý má synonymicky nahrádzať aj doterajší pojem a termín „zásada“ (ktoré sú v bežnom jazyku zväčša synonymami), je zrejme výsledkom vplyvu súčasného dominujúceho právnoteoretického myslenia a ním zdôrazňovaného anglického „principle“ (Dworkin) alebo nemeckého „Prinzip“ (Alexy). V iných jazykoch sa však stretávame aj s termínmi „Regel“ alebo „regola“ (z lat. „regula“[3]), ktoré môžeme prekladať buď ako „norma“ alebo „pravidlo“, pričom nemčina navyše pozná aj termín „Grundsatz“ (zásada). Aby terminologického a pojmového zmätku nebolo málo, spomeňme, že súčasný taliansky právny realizmus[4] (ale v podstate i Kelsen) považuje obsah právnych predpisov (právne vety, „Rechtssatz“) iba za normatívne dispozície, a samotnú normu vidí až vo výsledku interpretácie tejto vety, prípadne až výroku orgánu aplikácie práva. Tzv. „topický“, kazuistický, či argumentačný prístup k právu (napr. Th. Viehweg), ako opak prístupu systematického, navyše pracuje aj s tzv. „maximami“, zovšeobecnenými pravidlami správania, zvyčajne vyjadrenými latinskými sentenciami (napr. „in dubio pro reo“). Pojem a termín maxím pritom poznáme aj z Kantovej filozofie, rozlišujúcej imperatívy, maximy a vlastné normy správania.

 V akom vzťahu sú uvedené termíny a pojmy? A ako máme chápať vzťah princípov a zásad na jednej strane, a vzťah princípov a noriem na strane druhej? Začnime od druhej časti otázky – od vzťahu princípov a noriem.

            V diele „Keď sa práva berú vážne“ Dworkin[5] definuje „princíp“ (principle) ako druhové označenie súboru štandardov odlišných od „pravidiel“ (rules). Princíp je štandard (norma), ktorý sa má dodržiavať preto, že to požaduje spravodlivosť (justice), slušnosť (fairness), alebo iné dimenzie morálky. Princípy nestanovujú právne dôsledky, ktoré by nastávali automaticky. Princípy stanovia dôvod, ktorý ukazuje určitým smerom, žiadne konkrétne rozhodnutie však nevyvoláva.[6] (To by sme zrejme mohli vztiahnuť aj na „slovenské“ „zásady“.)

Pravidlá (normy) sa naopak aplikujú metódou všetko alebo nič. Pravidlo pre danú situáciu platí, alebo neplatí. Každý princíp má pritom svoju dôležitosť (weight), a ak medzi nimi dochádza ku konfliktu, musí sudca prihliadnuť k dôležitosti každého z nich. Pravidlá túto dimenziu nemajú, jedno pravidlo z dôvodu svojej väčšej váhy nemôže nahradiť druhé. Ak si odporujú, konflikt sa rieši odkazom na pravidlo alebo princíp, ktoré tento konflikt riešia.

Z uvedeného teda vyplýva nasledujúca schéma:

 

norma v širšom zmysle = rule (pravidlo, príp. norma v užšom zmysle) + principle (nateraz preložme alternatívne: princíp/zásada)

 

Dworkinov náhľad je blízky Alexyho pohľadu, podľa ktorého tiež princípy pomeriavame, vážime, resp. sú podľa neho „príkazmi k optimalizácii“. Majú teda akési „meta-“ postavenie vo vzťahu k bežným právnym pravidlám (Regel). Tvrdí, že pokiaľ je riešenie dané pomeriavaním v kolízii stojacich noriem (v širšom zmysle), potom ide o princípy. Pokiaľ je aplikácia daná jednoznačne, ide o pravidlá.[7] Alexy teda rozlišuje medzi Regel (pravidlom) a Prinzip (princípom) a spoločne ich považuje za normy, čo môžeme schematicky načrtnúť nasledovne: norma = pravidlo + princíp.

 

Mierne iný pohľad v nemeckej teórii zastával Josef Esser, ktorý rozlišoval medzi právnymi vetami (Rechtssatz) a právnymi princípmi (Rechtsprinzip), čo je ale delenie pripodobniteľné Dworkinovi aj Alexymu. [8]

            Kumulujúc doteraz uvedené, môžeme dospieť k nasledujúcemu schematickému znázorneniu:

 

norma v širšom zmysle = pravidlo (právna veta, norma v užšom zmysle) + princíp/zásada[9]

 

Uvedený prístup trochu komplikuje súčasná talianska právna teória, ktorá rozlišuje dva druhy prístupov k vzťahu medzi princípmi a pravidlami (regole, normy v užšom zmysle slova) – hovorí sa im silná alebo slabá dištinkcia medzi princípmi a pravidlami.[10] Kým silná dištinkcia je prístup, ktorý poznáme od Alexyho, Dworkina, ale i Essera, zástancovia slabej dištinkcie majú za to, že aj princípy predstavujú iba osobitný druh noriem v užšom zmysle. Ferrajoli tak normy v užšom zmysle a princípy stotožňuje.[11] V umiernenejšej verzii právny realista R. Guastini tiež popiera, že by sa princípy vyznačovali na rozdiel od noriem v užšom zmysle vlastnosťami, ktoré sa v (nielen talianskej) teórii zvyčajne princípom pripisujú ako ich differentia specifica vo vzťahu k normám v užšom zmysle: vágnosť, všeobecnosť, teleologickosť, osobitná štruktúra (nepodmienenosť hypotézou a absencia sankcie), hodnotovosť, fundamentálnosť, interpretatívnosť (určujú spôsob interpretácie právnej normy v užšom zmysle a samé odolávajú interpretácii), priama nesubsumovateľnosť skutkového stavu pod princípy, či napokon pomeriavanie (váženie). Guastini všetky vymenované vlastnosti spochybňuje a dochádza k záveru o neurčitosti jednej odpovede na to, čo sú princípy na rozdiel od noriem. Nehlása však sám ich totožnosť. Ako niektoré z ich charakteristík, ktorými sám „slabo“ odlišuje princípy od pravidiel, uvádza, že sú: neformulované (napr. v Taliansku deľba moci), neurčité (napr. rovnosť), formulované optatívne, nie preskriptívne, obsahovo sú programové a metanormatívne, nedajú sa preformulovať na „ak, tak, inak...“, sú vyvrátiteľné/defeasible (ale aj po vyvrátení zostávajú platiť). Ich význam vidí klasicky v tom, že slúžia na dotváranie, interpretáciu a integráciu práva.[12]

Radikálnejší, krajní zástancovia teórie slabej dištinkcie však dospievajú až k tomu, že rozdiely medzi pravidlami (normami v užšom zmysle) a princípmi sú len štylistickými: princípy sú formulované so zdôrazňovaním potreby ich rešpektovania, kým normy sa skôr formulačne sústredia na to, ako sankcionovať ich porušenie. Podľa súčasného talianskeho právneho teoretika, Giorgia Pina, aplikácia princípov si vždy vyžaduje sprostredkovanie normami, a vzťah medzi nimi preto nie je vzťahom identity a ekvality, ale justifikácie, odôvodnenia (argumentácie[13]). Ide teda podľa neho o dve odlišné kategórie, pričom užitočné je medzi nimi rozlišovať osobitne z pohľadu analýzy právneho a právnického jazyka (komunikácie, či diskurzu).[14]

 

Pridajme teraz problém zásad (Grundsatz). Weinberger[15] stotožňuje princípy a zásady ako abstraktné pravidlá, prispievajúce k riešeniu právnych vzťahov, ktorých posúdenie je závislé na hodnotení sudcu, sudcovskom uvážení. Ako platné právo (pozitívne právo) môžu existovať tak, že sú obsiahnuté v platných právnych predpisoch, prípadne sa stávajú platným právom ako rationes decidendi precedensov, alebo ich možno odvodiť abstrahovaním zo súboru predpisov, prípadne sú vytvorené („objavené“) súdom. Weinberger teda stotožňuje princípy a zásady, podobne ako to navrhuje celý jeden prúd myslenia, opierajúc sa napríklad aj o jazykový argument prekladov anglického slova principle ako princíp, či zásada, a naopak prekladaním „zásad“ do angličtiny ako principles. Tak sa napríklad v medzinárodnom práve prekladajú všeobecné „principles“ v čl. 38 ods. 1 písm. c) Štatútu Medzinárodného súdneho dvora ako, „zásady“, či v nemčine „Rechtsgrundsätze“.

Na druhej strane, niektorí nemeckí teoretici, podobne ako to robia aj slovenskí zástancovia rozdielu medzi princípom a zásadou, tvrdia, že zásada, Grundsatz, je normou (či už v našom širšom alebo užšom zmysle právnej normy), ktorá pripúšťa výnimky (napr. zásada verejnosti platí, pokiaľ verejnosť nie je vylúčená). Z tohto pohľadu teda akoby šlo o nižšiu úroveň zovšeobecnenia než predstavuje princíp, ale zároveň o vyššiu abstrakciu v porovnaní s bežnými pravidlami (právnymi normami v užšom zmysle). Zásada je teda akoby nižším druhom princípu, alebo vyšším, všeobecnejším druhom pravidla, pričom obe tieto možné vysvetlenia spája to, že „zásady“ pripúšťajú (inherentne obsahujú) výnimky. Doplnením našej schémy sa teda dopracujeme k nasledujúcemu:

 

norma v širšom zmysle = pravidlo (norma v užšom zmysle) + zásada + princíp

 

I. Kovářová Kochová pri svojej analýze[16] zistila, že (tučným písmom v citáte zvýraznil T. G.): „V první polovině minulého století bylo mezi těmito pojmy důsledně rozlišováno. Velký Ottův slovník naučný definoval princip jako všeobecnou větu, která slouží za východisko pro další vysvětlování a důkaz. Má-li tedy býti správně postupováno, musí být dán v principu důvod buď samozřejmý nebo dokázaný. Dále dodává, že každá věda má své principy, otázka principů nejvšeobecnějších, všem vědám společných, náleží filosofii. Od těchto principů odlišuje principy konání. To jsou důvody, které pokládáme za dostatečné, aby motivovaly to které jednání, popřípadě mravní přesvědčení vůbec. V této formě principy slují zásadami konání čili maximami. Princip čili idea práva je vůdčí myšlenkou práva, zdrojem práva, pramenem práva. V případě přirozeného práva, je zdrojem práva lidská přirozenost. V případě práva pozitivního je zdrojem práva vůle suverénní moci lidu – státu. Zásada je chápána ve smyslu mravním a znamená pravidlo konání.“ Použité termíny – všeobecné princípy ľudskej prirodzenosti, mravné zásady ako maximy – už na prvý pohľad evokujú inšpiráciu Kantom. Práve on totiž rozlišoval medzi imperatívmi (kategorickým a hypotetickými), maximami a konkrétnymi normami správania sa.

Nie nepodobné je pritom aj súčasné rozlišovanie na paradigmy a maximy, prítomné v etickej (najmä bioetickej) teórii kazuistiky. Hoci Kant kazuistiku odmietal a zdôrazňoval naopak systematickosť pravidiel právania, kazuistika, ktorá systematickosť popiera, predsa pracuje s podobnými koncepciami paradigiem (imperatívov, napríklad zákazu zabíjania) a maxím ako zaužívaných (často latinských) sentencií, v ktorých sa táto paradigma prejavuje v podrobnejšom rozpracovaní, hoci aj tieto sentencie pripúšťajú výnimky (napr. proti neminem laedere možno aplikovať vim vi repellere licet). Toto rozlišovanie na paradigmy a maximy, resp. kantovské imperatívy a maximy, môžeme doplniť do schematickej štruktúry pracujúcej s osobitnou kategóriou „zásad“ nasledovne:

 

norma v širšom zmysle = pravidlo (norma v užšom zmysle) + zásada/maxima + princíp

 

Túto schému nám však môže ešte skomplikovať teória R. Pounda, ktorý v roku 1934 ku kategóriám „rules“ a „principles“ pridal aj „koncepcie“ („conceptions“), „doktríny“ („doctrines“) a najvšeobecnejšie „štandardy“ („standards“), napr. „the reasonable prudent man“.[17] Tie by sme s vyššie uvedenou schémou mohli zmieriť v tom zmysle, že koncepcie, doktríny a štandardy (v Poundovom osobitnom význame) sú primárne „iba“ otázkami a nástrojmi právnej vedy a nie normatívnymi prameňmi práva – Pound bol totiž predstaviteľom sociologického chápania práva a zdôrazňoval teda aj širšie spoločenské aspekty fungovania práva, kým u nás dnes prevažuje post-pozitivistický prístup k právu, kladúci dôraz „iba“ na právne normy (v širšom zmysle). Otázkou tu však môže byť, aký je status zásad a princípov – či nejde tiež skôr o prejav sociologickoprávneho vplyvu na klasickú pozitívnoprávnu školu, a ďalší z prejavov „post-“ v názve post-pozitivizmu. Bez ohľadu na sociologickú povahu zásad a princípov však tieto zjavne právny post-pozitivizmus všeobecne akceptuje a nám zostáva iba vyrovnať sa s tým, či ich považovať za totožné s právnymi normami v užšom zmysle (slabá dištinkcia medzi pravidlami a princípmi) a či zásady a princípy navzájom stotožniť.

Ak budeme trvať na tom, že pravidlá (normy v užšom zmysle) a princípy nie sú totožné, čo je v súčasnosti aj u post-pozitivistov prevažujúci náhľad (vzhľadom na ich afinitu k pozitívnemu, písanému právu), zostáva nám iba správne zaradiť „zásady“ – či ich budeme ako „tvrdí“ pozitivisti považovať za nutne písomne v pozitívnom práve vyjadrené „všeobecné pravidlá“ (poddruh noriem v užšom zmysle slova) pripúšťajúce výnimky vyjadrené v iných, špeciálnych pravidlách (vlastné normy v užšom zmysle slova), alebo sa posunieme viac „post“ a budeme aj zásady radiť k princípom, ako akýsi ich druh, či nižší stupeň, a nebudeme ich robiť závislými od ich písaného, pozitívneho vyjadrenia v právnych predpisoch. V takom prípade by sa však aj zásad týkala polemika ohľadom prameňov práva – či pri nich, podobne ako pri princípoch, tiež nejde „len“ o produkty a nástroje interpretácie a argumentácie v práve, a nie o skutočné pramene práva.

Sumarizujúc, môžeme teda uvažovať nad tým, že zásady (príp. označiteľné aj ako tzv. maximy, v angličtine maxims, známe v nesystematickom, argumentatívnom, tzv. kazuistickom alebo topickom prístupe k právu) sú:

a)     prostredným stupňom medzi pravidlami (normami v užšom zmysle) a princípmi, a teda existuje rozdiel medzi princípmi a zásadami a tiež pravidlami (normami v užšom zmysle) a zásadami, alebo

b)     zásady sú konkrétnejším poddruhom princípov, alebo

c)     zásady sú všeobecnými právnymi normami (v užšom zmysle slova norma), pripúšťajúcimi výnimky vyjadrené v iných právnych normách (v užšom  zmysle slova norma).

 

Proti prvej možnosti (zásady uprostred medzi pravidlami a princípmi) pritom možno namietať, že problematizuje rozdiel medzi normami v užšom zmysle a zásadami, akoby zásady nemali nutne pozitívnoprávne normatívne vyjadrenie, ale zároveň zásady odlišuje od princípov, hoci ich spája to, že nemusia mať nutne pozitívnoprávne normatívne vyjadrenie. Zavádzame tu teda kategóriu, ktorá má namiesto dvoch koncepcií priniesť tri, čo nám spochybňuje známa Occamova britva o nezmyselnosti zbytočných multiplikácií entít.

Proti tretej alternatíve (zásady ako všeobecné pravidlá/normy v užšom zmysle) zasa možno namietať, že takto vnímané zásady nemusia byť výslovne pomenované, či vyjadrené v právnych predpisoch, ale tvorené ako Poundove doktríny, koncepcie a štandardy, a teda za právne normy v užšom zmysle by sme v takomto „nepomenovanom“ prípade museli považovať niečo, s čím by sa tvrdé pozitivistické jadro post-pozitivistov nestotožnilo.

Najvhodnejšie sa teda javí druhé uvedené riešenie – považovať zásady za totožné s princípmi, prípadne za poddruh princípov, ktoré už aj tvrdé pozitivistické jadro post-pozitivistov akceptuje (hoci tu tiež možno pochybovať o tom, či ide o prameň práva alebo iba o argumentačný nástroj), čím by sa zároveň vyšlo v ústrety aj Occamovej britve a nevytvárala by sa tretia kategória, kategória „zásad“. 

 

Záver:

Postavenie zásad vo vzťahu medzi pravidlami (normami v užšom zmysle) a princípmi predstavuje v slovenskej teoretickej právnej vede dlhodobý problém. Všeobecne sa pritom buď medzi zásadami a princípmi rozlišuje, alebo sa stotožňujú. Vzťahu pravidiel (noriem v užšom zmysle) a zásad sa však až taká pozornosť nevenuje. Medzinárodný diskurz sa zasa skôr sústredí na rozdiel medzi pravidlami (normami v užšom zmysle) a princípmi.

V tomto texte sme si ukázali, že zásady sa dajú radiť nielen k princípom, ale aj k pravidlám (normám v užšom zmysle), a teda kontinuum prechodu medzi pravidlami (normami v užšom zmysle) a princípmi nie je také zreteľné – dokazujú to aj polemiky o slabej a silnej dištinkcii medzi princípmi a normami.

Kompromisne, ak by sme trvali na tom, že zásady predstavujú osobitnú, prostrednú kategóriu, by sme mohli hovoriť o rules, maxims a principles, šlo by však nateraz vo svetovej právnej vede o osobitnosť, ktorá by mala paralelu zrejme iba u Kanta alebo u súčasných non-pozitivistov (predstaviteľov nesystematických, argumentačných prístupov k právu).

Druhou možnosťou je štandardná bipartícia na rules a principles, pričom prostrednú kategóriu zásad budeme považovať buď za poddruh princípov v širšom zmysle, alebo za poddruh pravidiel – noriem v užšom zmysle, ako tzv. všeobecné normy, ktoré poznajú výnimky upravené v špeciálnych normách. Nakoľko by však identifikovanie „všeobecných“ noriem nebolo jednoznačným a úplným, často by mu chýbalo pozitívnoprávne normatívne vyjadrenie, alebo v prípade jeho vyjadrenia by zasa toto podliehalo neustálym zmenám s pribúdajúcimi novelizáciami a novými právnymi úpravami, javí sa nám nateraz jednoduchším zásady primknúť bližšie k princípom, hoci za cenu vytvorenia kategórie „princípov v širšom zmysle“, prípadne rozlišovania viacerých kategórií princípov.[18]

Nerobíme si pritom ilúzie o tom, že v dohľadnej dobe sa podarí terminologicky zlúčiť princípy a zásady, či už v právnej praxi alebo v textoch právnych predpisov. V teórii a doktríne by sme však mohli v tejto otázke zaujať väčšinové stanovisko, ktorým sa aj na základe diskusií medzi členmi akademickej obce Právnickej fakulty UK v Bratislave javí snaha stotožniť princípy so zásadami v tom zmysle, že sa bude rozlišovať medzi viacerými druhmi a úrovňami princípov, a to tak, aby sa k nim počítali aj doterajšie zásady.

Autor: prof. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš, PhD., LLM, MA – vedúci Katedry teórie práva a sociálnych vied, Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave


[1] TRYZNA, Jan: Právní principy a právní argumentace: K vlivu právních principů na právní argumentaci při aplikaci práva. Praha : Auditorium, 2010; WINTR, Jan: Říše principů. Obecné a odvětvové principy současného českého práva. Praha : Nakladatelství Karolinum, 2006; WINTR, Jan: Principy českého ústavního práva (s dodatkem principů práva evropského a mezinárodního). Praha : Eurolex Bohemia, 2006; BOGUSZAK, Jiří (ed): Právní principy. Pelhřimov : Vydavatelství 999, 1999; HURDÍK, Jan – LAVICKÝ, Petr: Systém zásad soukromého práva. Brno: Masarykova univerzita, 2010; HAMUĽÁK, Ondrej: Principy a zásady v právu - teorie a praxe. Olomouc : UPOL, 2010.
[2] PINO, Giorgio: I principi tra teoria della norma e teoria dell’argomentazione giuridica. In: D&Q, n. 11/2011, s. 78.
[3] Vyskytujúcim sa osobitne v kánonickoprávnych dielach stredoveku – tie dali za vznik mnohým dnešným právnym sentenciám a aj princípom. Pozri LANDAU, Peter: Die Bedeutung des kanonischen Rechts für die Entwicklung einheitlicher Rechtsprinzipien. In: SCHOLLER, Heinrich (ed.): Die Bedeutung des kanonischen Rechts für die Entwicklung einheitlicher Rechtsprinzipien. Baden-Baden : Nomos, 1996, s. 23 a nasl. V novovekej neskorej scholastike sa z kazuistického rímskeho práva vyvodzovali „reguly“ ako vyjadrenia abstraktnejších pravidiel, z ktorých sa vyvinuli jednak neskoršie právne normy, ale tiež i princípy – podľa miery všeobecnosti.
[4] GÁBRIŠ, Tomáš: Taliansky právny realizmus. In: Historia et Theoria Iuris, roč. 9, 2017, Č. 1-2, S. 56 a nasl.
[5] DWORKIN, Ronald: Když se práva berou vážně. Praha : Oikoymenh, 2001, s. 43 a nasl.
[6] Pre sumarizáciu pozri napr. http://wiki.iurium.cz/w/Ronald_Dworkin#Rozd.C3.ADly_mezi_pravidly_a_principy (navštívené dňa 1.1.2019).
[7] ALEXY, Robert: Theorie der Grundrechte. Baden-Baden : Nomos, 1985, s. 79 a nasl.
[8] ESSER, Josef: Grundsatz und Norm in der richterlichen Fortbildung des Privatrechts. Tübingen : Mohr Siebeck, 1956.
[9] Napr. aj Giorgio Pino rozlišuje normy dvoch druhov – princípy a pravidlá (regole). PINO, Giorgio: I principi tra teoria della norma e teoria dell’argomentazione giuridica. In: D&Q, n. 11/2011, s. 81.
[10] PINO, Giorgio: Principi e argomentazione giuridica. In: Ars Interpretandi. Annuario di ermeneutica giuridica, 2009, s. 131-158.
[11] FERRAJOLI, Luigi: Costituzionalismo principialista e costituzionalismo garantista. In: Giurisprudenza costituzionale, Vol. 55, 2010, Nº 3, s. 2771-2816.
[12] GUASTINI, Riccardo: Teoria e dogmatica delle fonti. Milano : Giuffré, 1998, s. 271-304.
[13] Podobne učí napr. Sieckmann – pozri SOBEK, Tomáš: Právní principy. Dostupné na internete: http://teorieprava.blogspot.com/2009/10/pravni-principy.html (navštívené dňa 1.1.2019).
[14] PINO, Giorgio: Principi e argomentazione giuridica. In: Ars Interpretandi. Annuario di ermeneutica giuridica, 2009, s. 158.
[15] WEINBERGER, Ota: Norma a instituce (Úvod do teorie práva). Brno : Masarykova univerzita, 1995, s. 80-81.
[16] KOVÁŘOVÁ KOCHOVÁ, Ingrid: Právní principy. In: Cofola 2018. Brno : Masarykova univerzita, 2019. Dostupné na internete: https://www.law.muni.cz/sborniky/cofola2008/files/pdf/civil/kovarova%20kochova_ingrid.pdf (navštívené dňa 1.1.2019).
[17] POUND, Roscoe: Law and the Science of Law in Recent Theories. In: Yale L.J., 43, 1934, 4. Dostupné na internete: http://digitalcommons.law.yale.edu/ylj/vol43/iss4/1 (navštívené dňa 1.1.2019).
[18] Pre inšpiráciu ohľadom delenia princípov pozri GUASTINI, Riccardo: Teoria e dogmatica delle fonti. Milano : Giuffré, 1998, s. 271-304.