ISSN 2454-0846

Téma erotetiky je zaujímavou ako pre učiteľov, tak aj pre študentov. Sprevádza totiž ich vzájomný vzťah, a to osobitne cez skúškové obdobie. Avšak i v priebehu výučbovej časti semestra, pri vedení seminárov a pri priebežnom hodnotení, ju oba tábory využívajú – hoci, bohužiaľ, často v rozpore s pravidlami. Práve preto, aby sme upozornili na najčastejšie pochybenia, na ktoré doplácajú nielen vyučujúci, ale častejšie práve študenti, predstavíme na nasledujúcich riadkoch čo najstručnejšie základné princípy erotetiky ako vedy o otázkach a odpovediach (ich druhoch a spôsoboch ich formulovania). Práve schopnosť správne klásť (formulovať) otázky a odpovede je totiž primárnym predpokladom nielen pre úspešný priebeh vzdelávacieho procesu a jeho hodnotenia (v podobe skúšok a testov), ale tiež do budúcnosti pre úspešnú prax každého právnika – veď s kladením otázok sa stretne ako vo vzťahu s klientom, tak aj pri rokovaní s partnermi/protistranou, či napokon v súdnom konaní.

Erotetická/interogatívna logika a právo

Česká a slovenská právna veda doteraz erotetike pozornosť venovali primárne v rovine tzv. logiky otázok (erotetickej, interogatívnej logiky). Za všetky príklady uveďme Otu Weinbergera, ktorý otázky definuje ako „výraz toho, že sa hľadá určitá informácia“, a člení ich na prísne (pýtajúce sa na konkrétnosť) a rámcové (všeobecné).[1] Odpoveď potom podľa neho „podáva informáciu hľadanú otázkou“, pričom z hľadiska logiky sa posudzujú dva aspekty odpovede: jej primeranosť k otázke a jej pravdivosť vo vzťahu k realite. Primerané a pravdivé odpovede sa považujú za výstižné; z iného hľadiska sa rozlišuje odpoveď čiastočná, úplná alebo preplnená, ale tiež existuje aj tzv. nepriama odpoveď.[2]

O to, či aj pri otázkach možno hovoriť o ich pravdivosti, sa v logike dodnes vedú spory. Aj bez ohľadu na to je však teória otázok natoľko rozpracovaná, že rozlišuje napríklad tzv. rozhodovacie otázky (vyžadujúce odpoveď celou vetou), doplňovacie otázky (napr. koľko je hodín? – obsahujú medzeru, ktorú má adresát otázky vyplniť), alternatívne otázky (smerujúce k voľbe medzi áno a nie), či otázky po dôvode (príčine, účele, logickom dôvode, názve a pod.). Okrem toho, osobitne v právnej praxi sa uplatňuje aj delenie na otázky rámcové, ktoré sa pri výsluchu kladú ako prvé, a až po nich tzv. čiastkové prísne otázky (pýtajúce sa na konkrétnosti). Naopak, sugestívne otázky, ktoré zároveň v sebe ponúkajú aj odpoveď na otázku, či kapciózne otázky „s chytákmi“, sú v právnej praxi minimálne v Európe zakázané.[3]

V rámci členenia otázok a odpovedí v našej právnej vede môžeme ďalej upozorniť najmä na teórie vyslovené v diele známych českých autorov, právnych teoretikov, pojednávajúcich o logike v práve – Viktor Knapp a Aleš Gerloch tak pri svojom výklade o erotetickej, interogatívnej logike a jej využití v práve poukazujú najprv na motív otázky, ktorým je podľa nich odstránenie neistoty,[4] a následne členia otázky na viacero druhov:

a) otázky striktne viazané – t.j. viazané svojím predmetom a triedou odpovedí (príkladom je dotazník), alebo viazané len svojím predmetom; alternatívne otázky sú podľa nich tiež striktne viazané,  podobne ako otázky eventuálne

b) otázky voľne viazané, t.j. rámcové – bez presne vymedzeného očakávaného predmetu a/alebo triedy odpovedí.

Upozorňujú však tiež na to, že otázky môžu byť aj vadné – či už obsahovo, alebo logicky.[5]

Následne členia aj odpovede: na afirmatívne (súhlasné), negatívne (nesúhlasné), indikatívne, či naratívne; z iného hľadiska zasa na bezvýhradné, či s výhradou. Odpoveď „neviem“ podľa citovaných autorov nie je odpoveďou, ale odmietnutím odpovede.

Podobne ako otázky, aj odpovede pritom môžu byť logicky vadné: ak sú neadekvátne, príliš úzke, príliš široké, alebo logicky rozporné. Osobitne v právnej praxi sú pritom špecifickým problémom tzv. odpovede, resp. svedectvá z druhej ruky (v angloamerickom systéme tzv. hearsay evidence).[6]

Obdobné dielo v slovenskom jazyku z pera Viktora Knappa a Pavla Holländera[7] sa týmto témam v spojení s právom venuje ešte podrobnejšie – tiež však začína definíciou otázky: podľa autorského kolektívu pri otázke „ide o osobitnú myšlienkovú formu, ktorej obsahom je pôsobenie subjektu na objekt poznania s cieľom dosiahnuť nový poznatok o určitom výseku objektívnej reality.“[8] 

Ako druhy otázok následne rozlišujú:

1.) voľné (rámcové, otvorené) otázky – „čo vieš o trestnom práve?“

2.) prísne otázky (uzavreté, priame) otázky – „v ktorých prípadoch môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď?“

V rámci prísnych (uzavretých) otázok ďalej rozlišujú:

2a) alternatívne otázky (obsahujú alternatívne odpovede) – „priznávate sa k spáchaniu uvedeného trestného činu?“  

2b) doplňovacie otázky – tie vymedzujú množinu alternatív odkazom na určitú maticu (okruh hodnôt neznámej) – napr. „kto z podozrivých spáchal uvedený trestný čin?“

Z iného hľadiska sa rozlišujú:

1.) otázky, ktoré obsahujú jednu neznámu – tie nazývame elementárnymi,

2.) otázky, ktoré obsahujú viac ako jednu neznámu – tie nazývame zloženými.

Aj uvedení autori pritom správne uvádzajú, že z hľadiska práva sú významné (a na Slovensku v práve neprípustné) tzv. sugestívne  a kapciózne otázky:[9]

1.) sugestívnou sa otázka stáva vtedy, keď informácia obsiahnutá v samotnej otázke (v tzv. presupozícii otázky) naznačuje požadovanú odpoveď. Sugestívnymi sú teda napríklad aj všetky alternatívne otázky (áno-nie). Namiesto alternatívnych otázok sú preto vraj vhodnejšie doplňovacie otázky,

2.) kapciózne otázky naopak potvrdzujú implicitnú presupozíciu otázky, ktorá v otázke výslovne nie je uvedená. Napr. keď sa v otázke „súhlasíte s platením výživného vo výške...?“ zároveň implicitne pýtame na súhlas s určením otcovstva. Odpovedajúci tak potvrdzuje skutočnosť (otcovstvo), ktorú nemal v úmysle potvrdiť.

Následne sa citovaní autori venujú aj problematike odpovedí.[10] Odpoveď by podľa nich mala byť pravdivá a logicky súvisiaca s otázkou (primeraná). Naopak, u otázok odmietajú hovoriť o ich pravdivosti a nepravdivosti.

Odpovede podľa nich môžeme členiť z viacerých hľadísk:

a) z hľadiska toho, či presne vyjadrujú hľadanú hodnotu z okruhu neznámej, rozlišujeme:

1.) úplné odpovede („trestný čin spáchal páchateľ XY“),

2.) čiastočné odpovede („trestný čin spáchal čiernovlasý muž“),

3.) preplnené odpovede (redundantné – „trestý čin spáchal XY, narodený ..., trvale bytom ...“),

4.) posunuté, vyhýbavé odpovede („dnes je pekné počasie“).

b) z hľadiska toho, či obsahujú hľadanú hodnotu alebo informáciu, z ktorej možno vyvodiť túto hodnotu, rozlišujeme:

1.) priame odpovede,

2.) nepriame odpovede,

3.) odpovede z druhej ruky.

Otázkami a odpoveďami sa však možno zaoberať aj bez prísneho skúmania „logických“ problémov pravdivosti a nepravdivosti, a bez používania formálneho jazyka logiky (ktorý sme na tomto mieste vlastne ani nepoužívali, záujemca ho však nájde v citovaných dielach). Namiesto „erotetickej logiky“ sa tak na nasledujúcich riadkoch budeme venovať skôr „erotetike bez logiky“, t.j. neformálnej erotetike, s použitím prirodzeného, bežného jazyka, ako to navrhuje napríklad poľská autorka Anna Brozeková.[11] Pritom sa pokúsime poukázať práve na praktické aspekty náuky o otázkach (a odpovediach), s dôrazom na správne formulovanie testových otázok a odpovedí, dôležitých najmä v rámci preverovania vedomostí a zručností našich študentov.

Neformálna erotetika a testové otázky

Neformálnu erotetiku – ako teóriu otázok bez používania terminológie logiky – Brozeková rozpracúva podobne ako logici – začína totiž druhmi otázok. Rozlišuje tak nasledujúce druhy otázok, ku ktorým sme príklady z právnej teórie a praxe pridali my:

Doplňovacie (kompletívne) otázky – „Kto bude mať úspech v spore?“

Hypotetívne otázky – „Bude úspešným žalobca?“

Selektívne otázky – „Bude úspešným žalobca alebo žalovaný?“

Predikátové otázky – „Aký bude postup sudcu?“

Otázky o okolnostiach – „Kedy sa stal skutok?“

Kvantifikujúce otázky – „Koľkí boli útočníci?“

Kauzálne a účelové otázky – „Prečo páchateľ spáchal skutok?“

Podmienkové otázky – „Ak skutok nespáchal obžalovaný, tak potom kto?“

Pri pojednaní o odpovediach zasa Brozeková rozlišuje:

Priame odpovede – „Skutok spáchal obžalovaný.“

Nepriame odpovede – „Skutok spáchala osoba, ktorú súd uzná za vinnú.“

Čiastkové odpovede – „Skutok sa stal niekedy medzi pondelkom a stredou.“

Limitujúce odpovede – „Skutok spáchal niekto iný ako obžalovaný.“

Korigujúce odpovede – „Skutok sa nestal ani v pondelok ani v utorok, ale až v stredu.“

Modifikujúce odpovede – „Neviem, kto v spore uspeje, ale myslím si, že uspeje žalobca.“

Presné odpovede – „Skutok sa stal v pondelok popoludní na Hlavnej stanici v Bratislave.“

Vyčerpávajúce odpovede – „Skutok sa stal v pondelok popoludní na Hlavnej stanici v Bratislave za prítomnosti piatich svedkov, ktorí práve pricestovali vlakom z Košíc, aby sa zúčastnili na športovom podujatí...“

Neverbálne odpovede – prikývnutím, pokynutím a podobne.

Členeniu otázok a odpovedí sa pritom Brozeková nevenuje samoúčelne. Jej cieľom je poukázať na možnosti využívania jednotlivých druhov otázok a odpovedí v rôznych sférach života, vrátane pedagogického procesu – osobitne pri tvorbe testových otázok. Základným rozlíšením otázok v tomto didaktickom kontexte pritom je už vyššie spomenuté delenie na otázky otvorené a uzavreté. V testoch sa totiž po správnosti využívajú otázky uzavreté (pýtajúce sa na konkrétnosti) a selektívne (s odpoveďami danými na výber). Možnosťou je však aj úloha spájania otázky a správnej odpovede z viacerých možností, napríklad šípkou (matching).

Brozeková tiež v tejto súvislosti upozorňuje aj na najčastejšie sa vyskytujúce nevhodné formulácie testových otázok.[12] Napríklad, ak sa pýtame „ktorý z uvedených postupov je zákonom zakázaný?“, pri takejto otázke často nie je zrejmé, či stačí uviesť jednu správnu odpoveď, alebo je nutné označiť všetky správne odpovede – otáznym je teda, či pýtajúci sa (skúšajúci) žiada „správnu“ alebo „vyčerpávajúcu“ odpoveď. Je to teda príklad na nejednoznačnú, resp. vágnu, alebo naopak dvojzmyselnú otázku. V takom prípade sa odporúča doplniť ju v teste spresnením – imperatívom: „Označte všetky správne možnosti!“ Podobným nedostatkom je situácia, ak ani jedna odpoveď nie je správna – aj na to treba osobitne upozorniť.

Iným problémom je neúplnosť alebo naopak prekrývajúce sa možnosti v testových odpovediach – príkladom môže byť voľba medzi možnosťami: „a) jeden alebo dva“, „b) menej ako päť“. Učiteľ, skúšajúci, ale ani študent, si nemusí uvedomiť, že ak je správna odpoveď „dva“, mal by označiť obe odpovede za správne.

Podobným problémom je tzv. neuniformita možností, t.j. situácia, keď možnosti nepatria do jednej a tej istej kategórie odpovedí – napríklad: „Koľko strán môže mať zmluva?“ „a) minimálne dve (naznačujúc, že ide o minimálne dvojstranný právny úkon)“, „b) podľa toho, aká je dlhá (naznačujúc na počet listov papiera)“. Tu však samozrejme vyvstáva aj problém s nepresnou, resp. dvojzmyselnou formuláciou otázky a odpovedí.

V rámci formulovania testových otázok sa ďalej okrem presnej a jednoznačnej textácie (napríklad nepoužívať formuláciu „kedy?“, ale „v ktorom roku?“ a podobne) odporúča tiež nepoužívať zložené otázky, pýtajúce sa naraz na dve (viaceré) rôzne veci (napr. na rok a dôvod).

Doteraz uvedené nedostatky pritom podľa Brozekovej možno sumárne považovať za tzv. logické nedostatky testov.[13] Okrem nich však Brozeková rozlišuje aj psychologické a technické nedostatky:

Z psychologického hľadiska sa tak odporúča, že testových možností (ponúkaných odpovedí) by nemalo byť viac ako 5 alebo 6. Nemali by v nich tiež byť sugestívne a kapciózne otázky, ktorých podstatu sme si vysvetlili vyššie. Veľkú psychologickú rolu pri voľbe odpovedí však tiež hrá kontext otázok – predchádzajúca otázka a odpoveď totiž často ovplyvní nasledujúcu voľbu z možností, prípadne naopak, iná z otázok (odpovedí) v teste môže prezradiť, či naznačiť správnu odpoveď na niektorú inú testovú otázku. V poslednom uvedenom prípade však už ide skôr o problém technickej nekonzistentnmosti testu, než o otázku psychologickú.

Do takejto kategórie technických nedostatkov testov patria aj nasledujúce chyby:

  • používanie žargónu, slangu, skratiek
  • emocionálny jazyk
  • otázky, ktoré sú mimo možných znalostí opýtaného (skúšaného)
  • používanie nesprávnych premís, východísk pri kladení otázok
  • používanie dvojitého záporu

Samozrejme, vyvarovanie sa uvedených nedostatkov si vyžaduje určitú prax a námahu pri tvorbe testových otázok – za každé upozornenie na chyby v doterajších testoch však budú naši pedagógovia nepochybne vďační :)


Autor: prof. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš, PhD., LLM, MA – vedúci Katedry teórie práva a sociálnych vied, Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave



[1] WEINBERGER, Ota: Základy právní logiky. Brno : MU, 1993, s. 195.

[2] Tamže, s. 196-197.

[3] Tamže, s. 198-202.

[4] KNAPP, Viktor – GERLOCH, Aleš: Logika v právním myšlení. Praha : Eurolex Bohemia, 2000, s. 157.

[5] Tamže, s. 162.

[6] Tamže, s. 164-165.

[7] KNAPP, Viktor – HOLLÄNDER, Pavel a kol.: Právne myslenie a logika. Bratislava : Obzor, 1989.

[8] Tamže, s. 244.

[9] Tamže, s. 251.

[10] Tamže, s. 248 a nasl.

[11] BROZEK, Anna: Erotetics through the Prism of its Philosophical Background and Practical Applications. Leiden : Brill, 2011, s. 16.

[12] Tamže, s. 321 a nasl.

[13] Tamže, s. 337 a nasl.