ISSN 2454-0846

Naša súčasná kontinentálna európska civilistika sa vo veľkej miere opiera o rímske právo a o jeho koncepty rozpracované do podrobností nemeckou pandektistikou a tzv. pojmovou jurisprudenciou (Begriffsjurisprudenz) konca 19. storočia. Tak sme sa dopracovali k stavu, v ktorom teoreticky rozoznávame na jednej strane jednostranné právne úkony (napr. závet), a na druhej strane v prípade zmluvných vzťahov trváme na tom, že takýto vzťah musí byť vždy minimálne dvojstranný, a vzniká zmluvou ako dvojstranným právnym úkonom.

Napokon, poznáme aj pojem záväzok, ktorý už rímske právo chápalo v súvislosti s dvojstranným právnym vzťahom a z neho vyplývajúcim nárokom, ktorý mal veriteľ voči dlžníkovi, ako napr. pri pôžičke na vrátenie dlhu, pri kúpnej zmluve na dodanie tovaru a na druhej strane na zaplatenie kúpnej ceny.[1] Samotným záväzkom (obligatio) bol teda právny vzťah minimálne medzi dvoma stranami, v ktorom bol dlžník svojmu veriteľovi zaviazaný; ak nesplnil riadne, veriteľ ho mohol zažalovať pomocou actio in personam.[2] Citujúc z Inštitúcií, záväzkom „je právne puto, ktorým sme podľa práva našej obce donucovaní niekomu plniť určitú vec.“[3] Aj rímske právo však pritom poznalo taký záväzok voči druhej osobe, ktorého zdrojom bol jednostranný právny úkon starého sakrálneho práva (sľub – votum v prospech božstva) alebo administratívneho práva (sľub – policitatio v prospech obce).[4]

Súčasná civilistika (teória občianskeho práva) pri vyjasnení rozdielov medzi pojmami záväzok, právny úkon a zmluva hlása, že záväzkové (obligačné) právo je časť občianskeho, resp. súkromného práva, ktorú v objektívnom zmysle tvorí súbor právnych noriem o záväzkovoprávnych vzťahoch, obsiahnutý primárne v Občianskom zákonníku. Záväzok sa pritom chápe v širšom zmysle ako synonymum záväzkovoprávneho vzťahu a v užšom zmysle ako konkrétna povinnosť vyplývajúca zo záväzkovoprávneho vzťahu.[5]

Záväzky vznikajú buď z jednostranných právnych úkonov, alebo zo zmlúv, alebo z deliktov (spôsobenia škody, resp. z bezdôvodného obohatenia; iba výnimočne z iných právnych skutočností), pričom zmluvu chápeme ako synonymum dvojstranného (či viacstranného) právneho úkonu.[6] Obdobná je teória a prístup k týmto otázkam aj v ostatných právnych poriadkoch kontinentálneho právneho systému.

Ak by sme sa však pozreli na „angloamerický“ právny systém common law a na jeho tradíciu záväzkového práva a „kontraktov“, zistili by sme, že v common law systéme existuje aj jav pre nás nevídaný – „jednostranná zmluva“ (unilaterálny kontrakt).[7] Ponúkneme tu stručné vysvetlenie tejto zvláštnosti:

Unilaterálnym kontraktom sa v systéme common law rozumie napríklad verejný prísľub, ktorý my na Slovensku a celkovo v kontinentálnej Európe považujeme za jednostranný právny úkon, ale nie za jednostrannú zmluvu, nakoľko také slovné spojenie kontinentálne právo považuje za nezmyselné (zmluva je vždy minimálne dvojstranná). Podobne sa však v systéme common law za jednostranný kontrakt považuje aj poistná zmluva, čo v našom kontinentálnom chápaní zmluvy opäť nedáva zmysel – veď poistná zmluva je u nás typický viacstranný právny úkon, typická zmluva. V systéme common law je však možné považovať aj poistnú zmluvu za jednostranný kontrakt, pretože definícia jednostrannej zmluvy tam znie nasledovne: Jednostranný kontrakt je taký, kde jedna strana vykoná prísľub alebo sa zaviaže k plneniu bez toho, aby si predtým zabezpečila recipročný záväzok druhej strany („A contract in which only one party makes an express promise, or undertakes a performance without first securing a reciprocal agreement from the other party.“[8]). Podľa tejto koncepcie teda pri jednostrannom kontrakte druhá strana nemá žiadne povinnosti vo vzťahu k zaväzujúcej sa strane – ani samotné následné akceptovanie jej prísľubu, či jej ponuky, nemá za následok vznik dvojstrannej zmluvy, pretože k takejto následnej akceptácii nemožno druhú stranu nútiť, keďže prvá strana konala samostatne a vopred bez súčasného recipročného záväzku druhej strany. V prípade typických poistných zmlúv v systéme common law sa tak zvyčajne poisťovňa zaväzuje poskytnúť poistenému plnenie v prípade výskytu predpokladaných udalostí, ak bude poistená osoba (prípadne iná osoba, poistník) pravidelne platiť poistné. Takto formulované poistné podmienky skutočne predstavujú akýsi zdanlivý jednostranný záväzok, jednostranný kontrakt, jednostrannú zmluvu poisťovne. Dvojstrannou zmluvou je naopak v systéme common law iba taký kontrakt, pri ktorého vzniku je súčasne vyslovený vzájomný, recipročný záväzok oboch strán.

Prístup kontinentálneho systému a systému common law je tu teda podstatne odlišný – aj keď fakticky ide iba o „teoretickú hru slov“. Možno však jednoznačne určiť, ktoré riešenie je správne, prípadne lepšie? Zo skúsenosti s výučbou prvákov na právnickej fakulte možno konštatovať, že intuitívnym riešením, ku ktorému sa prikláňajú začínajúci študenti práva, je riešenie prijaté systémom common law – nie je pre nich problémom akceptovať predstavu jednostrannej zmluvy. Stotožňujú si totiž v laickom jazyku pojmy zmluvy, právneho úkonu a záväzku, presne ako to oficiálne činí právny systém common law. Iba pandektistické rozlíšenie medzi záväzkom (v užšom a širšom význame), právnym úkonom (ako úkonom, s ktorým právo spája právne následky) a zmluvou (ako dvojstranným alebo viacstranným právnym úkonom) následne slovenským študentom objasňuje rozdiel medzi týmito inštitútmi, pre ktoré common law vlastne ani nemá osobitnú terminológiu – keďže ju vraj právna prax, ktorá je v tomto systéme oficiálne dôležitejšia ako teória, nepotrebuje.

Termín contract sa tak v systéme common law používa rovnako na vyjadrenie jednostranného právneho úkonu, ako aj na označenie dvoj- a viacstranných právnych úkonov, rozlišujúc medzi nimi iba prídavným menom unilaterálny (unilateral, one-sided), dvojstranný (bi-lateral), či prípadne viacstranný (multi-lateral). Termín contract tak treba aj pri jeho prekladoch do slovenského jazyka chápať širšie a prihliadať na celkový kontext prekladaného slova – iba tak zistíme, či aj v slovenskom jazyku pôjde o „zmluvu“, alebo iba o (jednostranný) „právny úkon“.


Autor: prof. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš, PhD., LLM, MA – vedúci Katedry teórie práva a sociálnych vied, Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave


 


[1] KASER, Max: Römisches Privatrecht. 16. vyd. Mníchov : C.H.Beck, 1992, s. 35.

[2] Tamže, s. 149.

[3] REBRO, Karol – BLAHO, Peter: Rímske právo. 3. vyd. Bratislava, Trnava : Vydavateľské oddelenie Trnavskej univerzity, 2003, s. 310.

[4] Tamže, s. 318.

[5] LAZAR, Ján a kol. : Základy občianskeho hmotného práva 2. Bratislava : IURA EDITION, 2004, s. 7.

[6] LAZAR, Ján a kol.: Základy občianskeho hmotného práva 1. Bratislava : IURA EDITION, 2004, s. 122.