ISSN 2454-0846

Kým problematiku právnych fikcií spolu s právnymi domnienkami bežne na predmetoch akými sú teória práva či občianske právo na právnických fakultách učíme, náš prístup je zväčša dogmatický, doktrinálny. Hlbší historický a filozofický rozmer nechávame zväčša bokom.[i] Tomuto nedostatku sa pokúsime na tomto mieste urobiť aspoň čiastočne zadosť – ide totiž o otázku, ktorá ani v zahraničnej právnej vede neprestáva byť aktuálnou.[ii]

Právna fikcia a právna domnienka – definícia a evolúcia

Právne fikcie ako „fingovanie“ právnej skutočnosti, ktorá v skutočnosti nenastala (assumptio contra veritatem), poznalo už rímske právo a určité zárodky už aj staršie, staroveké grécke právo.[iii] Aby sa napríklad cudzincovi umožnilo žalovať rímskeho občana, malo sa v rímskom práve na cudzinca fiktívne hľadieť, akoby bol rímskym občanom. Ďalšie príklady zahŕňajú napríklad inštitút adopcie (fingovanie príbuzenského pomeru), ale tiež asi najznámenšiu fikciu spojenú s ius postliminii (obnovenie a fikcia neprerušenej právnej subjektivity po oslobodení rímskeho občana zo zajatia). Právne fikcie boli následne v Európe známe aj stredovekému a novovekému právu – pozornosť im venoval osobitne napríklad aj známy utilitaristický filozof a právnik Jeremy Bentham, ktorý ich však ostro odmietal ako „lži“; za fikciu pritom považoval aj teóriu spoločenskej zmluvy.[iv] Podľa spätného pohľadu amerického právneho realistu a sudcu Jerome N. Franka sa však Bentham mýlil v tom, že nerozlišoval medzi právnymi lžami, právnymi mýtmi a právnymi fikciami – pri ktorých vzájomnom porovnaní, aké ponúka Frankm, možno právne fikcie považovať za plne legitímne.[v] V tomto duchu sa právne fikcie akceptujú aj dnes, a to rovnako v právnom systéme common law[vi] ako aj v európskom kontinentálnom práve,[vii] vrátane slovenského právneho poriadku.

Recentní a súčasní teoretici, z ktorých možno uviesť najmä klasického predstaviteľa škandinávskeho právneho realizmu Alfa Rossa,[viii] ale tiež napr. juhoafrického teoretika Pierrea Oliviera, pritom rozlišujú viaceré druhy právnych fikcií.[ix] Olivier tak napríklad rozlišuje:[x]

a) praktické právne fikcie (t.j. legislatívne – v texte právnych predpisov, a súdne – ktoré sa využívajú napr. pri výklade zmlúv, keď súd má za to, že zmluva obsahuje určité implicitné, výslovne nevyjadrené podmienky[xi]) a 

b) dogmatické, ktoré súvisia najmä s teoretickým členením právneho poriadku na právne odvetvia a s vnútorným členením jednotlivých odvetví. Fuller v podobnom kontexte tvrdil, že aj mnohé právne termíny sú vlastne „mŕtve fikcie“, ktoré sa stali súčasťou právnej terminológie bez toho, aby sme si uvedomovali ich pôvodnú povahu fikcií. Ako príklad uvádza pojem „posledná vôľa“.[xii]

V porovnaní s právnou fikciou, ktorá finguje neexistujúcu právnu skutočnosť, právna domnienka (prezumpcia) naopak predpokladá právnu skutočnosť, o ktorej nie je isté, či nastala alebo nenastala. Pri nevyvrátiteľných domnienkach sa pritom tieto často stotožňujú s fikciami, hoci v zmysle naznačeného rozdelenia by malo ísť o fikciu iba v prípade, ak je isté, že táto predpokladá nepravdivú, či neexistujúcu skutočnosť.

Funkciou prezumpcií bolo už tradične v stredovekom práve určovať, koho v súdnom spore ťaží dôkazné bremeno. Prezumovaná skutočnosť sa totiž súdne akceptovala, ak druhá strana nepreukázala opak, t.j. domnienku nevyvrátila (v prípade vyvrátiteľných domnienok). Takto domnienky traktovali už od najstarších čias všetci stredovekí účení právnici – glosátori aj postglosátori, ktorí pritom pre domnienky vypracovali osobitné a veľmi podrobné pravidlá – napríklad, že špeciálne domnienky majú prednosť pred všeobecnými domnienkami, alebo že domnienky vzťahujúce sa na pravidelný beh vecí majú väčšiu silu a prednosť pred tými, ktoré vyplývajú z osobitnej situácie a pod.

Prezumpcie sa ďalej v stredovekej právnej vede teoreticky členili z rôznych hľadísk na praesumptiones hominis, naturae, facti, ex causa, ex loco, ex tempore, ex eventu, violentes, probabiles a leves.[xiii] Táto systematika a delenia prezumpcií však boli nestabilné a zväčša sa od autora k autorovi menili.[xiv] Až napokon v 18. storočí nastal v teoretickom spracúvaní domnienok zlom. Po dôslednom teoretickom zvážení boli od 18. storočia pod dojmom racionalizmu a osvietenstva domnienky a ich rôzne členenia pri tvorbe moderných procesných kódexov (súdnych poriadkov) opúšťané, a to s argumentom, že dokazovanie by malo spočívať primárne na aktivite strán sporu a zákon ho nemusí podrobne (domnienkami) upravovať.[xv] Preto dnes už v súdnych poriadkoch prezumpcie v tradičnej stredovekej, podrobne regulovanej podobe, nenájdeme (hoci stále zvyškovo poznáme domnienky otcovstva, prezumpciu neviny a pod.).

V nasledujúcom texte od domnienok odhliadneme a zameriame sa výlučne na problematiku právnych fikcií, pri ktorých je aj dnes teória osobitne rozpoltená, hľadajúc odpoveď na to, či pri fikciách ide skutočne o predstieranie, t.j. „vedomé akceptovanie nepravdy“, alebo skôr len o „analogické aplikovanie práva“ bez akéhokoľvek „klamstva“.

Právna fikcia – vedomá nepravda alebo analógia?

Podstata právnej fikcie sa v teórii vysvetľuje dvoma rozdielnymi spôsobmi, ktoré si na tomto mieste bližšie predstavíme, a to spolu s pokusom G. Bacigalupa o ich zlúčenie.

Spor medzi dvoma prístupmi spočíva v tom, či právne fikcie skutočne obsahujú element fiktívnosti, teda vedomej nepravdy, alebo nie.[xvi] Prvým prístupom je pritom ten, ktorý má pôvod ešte u stredovekých glosátorov a postglosátorov a možno ho stotožniť s Bartolovou (Bartolus de Saxoferrato) definíciou: „Právna fikcia znamená na právne účely považovať za pravdivé napriek istote radšej niečo možné, čo ale nie je pravdivé.“[xvii] Tento prístup teda akceptuje, že fikcie znamenajú fingovanie neexistujúceho, nepravdivého stavu.

Druhým prístupom je ten, ktorý v 19. a 20. storočí storočia priniesla nemecká právna veda v osobách Demelia, Sturma, Höldera, Eggensa a Essera.[xviii] Tento názorový prúd odmieta, že by fikcie skutočne pracovali s fiktívnymi, vedome nepravdivými skutočnosťami. Naopak, právne fikcie pokladá za právne normy, ktoré upravované vzťahy pripodobňujú iným osobitne upraveným právnym vzťahom, aby sa na ne mohli aplikovať dôsledky predpokladané pre druhé uvedené právne vzťahy a situácie. Ide teda o prístup podobný analógii, či – dobovým slovníkom – ide o prejav tzv. ekvalizácie, či nemecky: Gleichstellung.

Pokus o zjednotenie týchto dvoch protikladných pohľadov nedávno ponúkol Giuliano Bacigalupo, ktorý pritom vychádza zo staršej práce nemeckého filozofa Hansa Vaihingera (Philosophie des Als Ob[xix]), na ktorého odkazoval už Hans Kelsen.[xx] Práve kľúčový výraz „als ob“, „ako keby“ pritom podľa Bacigalupa vhodne vysvetľuje kombináciu porovnania („ako“), čo je prístup nemeckej právnej vedy 19. a 20. storočia, a zároveň podmieneného fingovania (keby), čo je starší prístup Bartola de Saxoferrato. Podľa Bacigalupa sú teda v právnej fikcii dnes prítomné svojím spôsobom obe zložky a obe vysvetlenia právnej fikcie tak majú svoju pravdu. Fikcia je teda zároveň vedomým akceptovaním nepravdivého, a to analogickou aplikáciou právnej úpravy vytvorenej pre iné situácie.

Záver

Problematika právnych fikcií má okrem svojej pozitívnoprávnej, dogmatickej stránky aj svoju stránku teoretickoprávnu, historickoprávnu a filozofickoprávnu. Ak pritom akceptujeme, že aj tieto pohľady sú dôležité pre celkovú právnu kultúru a jej kultiváciu (správanie, myslenie a uvažovanie právnikov, právny jazyk, právne vedomie, žargón, etiku právnických profesií a pod.),[xxi] je vhodným venovať im pozornosť aj vo vzťahu k inštitútu, akým sú právne fikcie. Tieto „externé pohľady“ totiž okrem toho, že napomáhajú samotnému rozvoju teórie jednotlivých právnych odvetví a disciplín (a prípadne aj novej úprave de lege ferenda), zároveň svojím širším presahom umožňujú prekonávať hranice platnej právnej úpravy konkrétneho štátu, poukazujúc na spoločné problémy a rovnaké, či naopak rozdielne prístupy k riešeniu obdobných otázok v rôznych právnych poriadkoch.


Autor: prof. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš, PhD., LLM, MA – vedúci Katedry teórie práva a sociálnych vied, Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave




[i] Naposledy podrobne STEINER, V.: O fikci v právu. In: Právník, CVIII, 1969, č. 12, s. 917-935.

[ii] DEL MAR, M. – TWINING, W. (eds.): Legal Fictions in Theory and Practice. Cham : Springer, 2015.

[iii] OLIVIER, P. J. J.: Legal fictions in practice and legal science. Rotterdam : Rotterdam University Press, 1975, s. 4-5.

[iv] Porovnaj OGDEN, C.K.: Bentham´s Theory of Fictions. New York : Harcourt, Brace and Company, 1932, s. 141 a nasl.

[v] OLIVIER, P. J. J.: Legal fictions in practice and legal science. Rotterdam : Rotterdam University Press, 1975, s. 33. V nemeckej právnej vede Jhering považoval fikcie „iba“ za „biele lži“, t.j. neškodné lži: JHERING, R.: Geist des römischen Rechts auf den verschiedenen Stufen seiner Entwicklung. 6. vyd. Leipzig : Breitkopf, 1924, s. 305. Citované podľa: FULLER, L. L.: Qué es una ficción jurídica? In: MENDONÇA, D. – SCHMILL, U. (eds.): Ficciones jurídicas : Kelsen, Fuller, Ross. Mexico : Fontamara, 2003, s. 62.

[vi] FULLER, L. L.: Legal Fictions. Stanford : Stanford University Press, 1967.

[vii] KELSEN, H.: Reflexiones en torno de la teoría de las ficciones jurídicas con especial énfasis en la filosofía del „como si“ de Vaihinger. In: MENDONÇA, D. – SCHMILL, U. (eds.): Ficciones jurídicas : Kelsen, Fuller, Ross. Mexico : Fontamara, 2003, s. 23 a nasl.

[viii] ROSS, A.: Ficciones jurídicas. In: MENDONÇA, D. – SCHMILL, U. (eds.): Ficciones jurídicas : Kelsen, Fuller, Ross. Mexico : Fontamara, 2003, s. 105 a nasl.

[ix] Pozri OLIVIER, P. J. J.: Legal fictions in practice and legal science. Rotterdam : Rotterdam University Press, 1975.

[x] Tamže, s. 87.

[xi] Tamže, s. 127-130.

[xii] FULLER, L. L.: Qué es una ficción jurídica? In: MENDONÇA, D. – SCHMILL, U. (eds.): Ficciones jurídicas : Kelsen, Fuller, Ross. Mexico : Fontamara, 2003, s. 62.

[xiii] MACUR, J.: Dokazování a procesní odpovědnost v občanském soudním řízení. Brno : Masarykova univerzita, 1984, s. 112.

[xiv] Z najznámejších autorov a ich diel možno uviesť – Jacopo Menochio: De praesumptionibus; Andrea Alciato: Tractatus de praesumptionibus; ten istý: Aureus praesumptionibus tractatus; Franciscus Duarenus: De probationibus & praesumptionibus. Pozri HELMHOLZ, R. H. – SELLAR, W. D. H. (eds.): The Law of Presumptions : Essays in Comparative Legal History. Berlín : Duncker & Humblot, 2009.

[xv] Pozri napr. PERBAND, M. G.: Der Grundsatz der freien Beweiswürdigung im Zivilprozess. Frankfurt nad Mohanom : Peter Lang Verlag, 2003.

[xvi] BACIGALUPO, G.: Legal Fictions, Assumptions and Comparisons. In: ARMGARDT, M. – CANIVEZ, P. – CHASSAGNARD-PINET, S. (eds.): Past and Present Interactions in Legal Reasoning and Logic. Cham : Springer, 2015, s. 169-170.

[xvii] “Fictio est in re certa eius quod est possibile contra veritatem pro vertitate a iure facta assumptio”. Tamže, s. 172.

[xviii] Pozri DEMELIUS, G.: Die Rechtsfiktionen in ihrer geschichtlichen und dogmatischen Bedeutung. Weimar : Böhlau, 1858; EGGENS, J.: Over het fingeren van Rechtsficties. Amsterdam : Ervin F. Bohn, 1958; STURM, A.: Fiktion und Vergleich in der Rechtswissenschasft. Hannover : Helwing, 1915; HÖLDER, E.: Die Einheit der Correalobligation und die Bedeutung juristischer Fiktionen. In: Archiv für die Civilistische Praxis 69, 1886, s. 203-240; ESSER, J.: Wert und Bedeutung der Rechtsfiktionen. Frankfurt nad Mohanom : Klostermann, 1940.

[xix] VAIHINGER, H.: Philosophie des Als Ob. System der theoretischen, praktischen und religiösen Fiktionen der Menschheit auf Grund eines idealistischen Positivismus. Mit einem Anhang über Kant und Nietzsche. Leipzig : Felix Meiner, 1911.

[xx] KELSEN, H.: Reflexiones en torno de la teoría de las ficciones jurídicas con especial énfasis en la filosofía del „como si“ de Vaihinger. In: MENDONÇA, D. – SCHMILL, U. (eds.): Ficciones jurídicas : Kelsen, Fuller, Ross. Mexico : Fontamara, 2003, s. 23 a nasl.

[xxi] HARVÁNEK, J.: Teorie práva. Plzeň : Aleš Čeněk, 2008, s. 40.