ISSN 2454-0846

Záznam z medzikatedrového vedeckého seminára konaného na pôde Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, dňa 4.2.2019 od 18.00 v Klube dekana. Úvodné slovo predniesol a záznam zapísal Tomáš Gábriš.

Ak by sme súhlasili so známymi poľskými právnymi teoretikmi, Stelmachom a Brożekom, že právo (nie právna veda) využíva len štyri základné metódy, boli by nimi popri logike a analýze (jazykovej, pojmovej, ekonomickej a i.) práve argumentácia a interpretácia.[1] Uvedené štyri metódy pritom môžu alebo aj musia byť využívané v kombináciách, napríklad argumentácia podľa Alexyho musí byť logická (s čím Perelman naopak nesúhlasí). Aj interpretácia by zásadne mala byť logickou, rovnako ako analýza (najmä tzv. rekonštruktívna analýza). Na druhej strane, analýza môže byť aj interpretačná, a napokon podľa niektorých náhľadov (T. Gizbert-Studnicki) je argumentácia tiež úzko prepojená s interpretáciou, pretože argumentácia je „komunikačným základom“ interpretácie (v zmysle vzťahu dialógu a monológu pri interpretácii).

Záznam z medzikatedrového vedeckého seminára, konaného na pôde PraF UK dňa 7.1.2019. Úvodný referát predniesol a záznam zapísal T. Gábriš.

Diskusia o prameňoch práva implicitne predpokladá odlíšenie práva od mimoprávnych noriem (noriem morálky, náboženstva, etikety a pod.). Otázku normatívneho pluralizmu tu preto nateraz necháme bokom. Namiesto toho sa budeme sústrediť skôr na otázku, do akej miery je v súčasnom post-pozitivistickom svete ešte stále relevantným a aktuálnym klasické pozitivistické členenie prameňov práva, na ktoré sme v našich jednotlivých  právnych odvetviach a aj vo všeobecnej teórii práva zvyknutí. Pre právny pozitivizmus, ktorý prevládol v kontinentálnej Európe vo svojich najstriktnejších (normativistických) formách okolo prelomu 19. a 20. storočia a pretrvával zásadne aj v podmienkach socialistického práva a právnej teórie,[1] je totiž tradičným dôraz na dominanciu normatívnych právnych aktov a prípadne normatívnych zmlúv ako základných prameňov práva, a naopak pokiaľ možno vytesnenie iných prameňov práva, akými boli ešte do začiatku 19. storočia právna veda (tvoriaca tzv. právnické právo, Juristenrecht), prirodzené právo (chápané často ako stelesnené v „teórii/filozofii práva“)[2] a v slovenských podmienkach dokonca až do roku 1950 používaná právna obyčaj (primárne v civilnom práve, a to vo forme súdneho/súdmi tvoreného a rozvíjaného obyčajového práva).

Problematika právnych princípov je vďačným predmetom právnoteoretických pojednaní,[1] a to vraj aj kvôli súčasnej kríze zákonodarstva, ktorú možno prekonávať práve argumentáciou právnymi princípmi.[2] Špecifikom slovenského právnoteoretického diskurzu je pritom vo viacerých právnych odvetviach, resp. právovedných disciplínach, rozlišovanie alebo naopak nerozlišovanie medzi „princípmi“ a „zásadami“. Na diapazóne názorov sme buď na jednom konci svedkami presadzovania termínu „princíp“ namiesto „zásada“ (Civilný sporový poriadok), alebo na druhom rozlišovania medzi hmotnoprávnymi princípmi a procesnoprávnymi zásadami (v správnom práve).

Staroveký svet nebol práve jemnocitný. V určitých aspektoch by sme ho zaiste mohli označiť za krutý. Hoci sa Rímska ríša oprávnene pokladá za štát, v ktorom došlo k najväčšiemu rozvoju práva a právnej vedy spomedzi všetkých starovekých národov, spomínaná krutosť našla svoje odzrkadlenie v rímskom trestnom práve. Určité druhy konania boli postihované skutočne desivými trestami. Nešlo pritom len o činy, v rámci ktorých by sme možno aj podvedome dospeli k záveru, že páchateľ si ich vzhľadom na vážnosť svojho konania skutočne zaslúžil, ale tými najhoršími trestami boli často postihované latentné, ak nie priamo umelo vykonštruované skutky. V Rímskej ríši sa najmä za cisárstva rozmohli politické procesy na základe trestného činu tzv. urážky majestátu (crimen maiestatis), ktoré tak veľmi kritizoval Tacitus[1] a ktoré boli dosť často zinscenovanými prostriedkami na eliminovanie skutočných či vymyslených nepriateľov. Neľudskosť rímskych trestov však zrejme mala staršie korene a snáď ju možno odvodiť už z počiatočného štádia tvorby spoločnosti.

Téma erotetiky je zaujímavou ako pre učiteľov, tak aj pre študentov. Sprevádza totiž ich vzájomný vzťah, a to osobitne cez skúškové obdobie. Avšak i v priebehu výučbovej časti semestra, pri vedení seminárov a pri priebežnom hodnotení, ju oba tábory využívajú – hoci, bohužiaľ, často v rozpore s pravidlami. Práve preto, aby sme upozornili na najčastejšie pochybenia, na ktoré doplácajú nielen vyučujúci, ale častejšie práve študenti, predstavíme na nasledujúcich riadkoch čo najstručnejšie základné princípy erotetiky ako vedy o otázkach a odpovediach (ich druhoch a spôsoboch ich formulovania). Práve schopnosť správne klásť (formulovať) otázky a odpovede je totiž primárnym predpokladom nielen pre úspešný priebeh vzdelávacieho procesu a jeho hodnotenia (v podobe skúšok a testov), ale tiež do budúcnosti pre úspešnú prax každého právnika – veď s kladením otázok sa stretne ako vo vzťahu s klientom, tak aj pri rokovaní s partnermi/protistranou, či napokon v súdnom konaní.

Veľká časť právnej terminológie a právnych inštitútov, ktoré dnešná Slovenská republika a jej právny poriadok pozná, má svoj pôvod na sklonku 19. storočia v teoretických dielach nemeckej pandektistiky, resp. pojmovej teórie práva (Begriffsjurisprudenz). Logickými postupmi pripodobňovanými chemickým reakciám – zlučovaniu a odlučovaniu prvkov – boli vytvorené kategórie a horizontálne aj vertikálne vzťahy medzi právnymi pojmami, ktoré používame najmä v strednej Európe, ale fakticky v celej kontinentálnej Európe, až dodnes. Do tejto kategórie patrí napríklad aj binárne štrukturalistické rozlišovanie medzi zákonnosťou a nezákonnosťou (legalitou a ilegalitou), ale tiež rozlišovanie medzi právom a povinnosťou.