ISSN 2454-0846

Hindenburg. Nemyslím tú vzducholoď, aj keď pre tému, o ktorej idem písať, by mohol byť jej osud príznačný. Paralely súčasnej slovenskej spoločnosti si však vyžadujú, aby sme sa zaujímali o život človeka, podľa ktorého táto vzducholoď dostala meno, Paula von Hindenburga, význačného nemeckého generála z prvej svetovej vojny a neskoršieho prezidenta Weimarskej republiky. Napriek tomu, že bol vnímaný ako silná osobnosť s mnohými úspechmi, v konečnom dôsledku, aj keď viac-menej proti svojej vôli zásadne prispel k nástupu Adolfa Hitlera k moci.

V roku 2013 som sa vedecky zaujímal o tému extrémizmu prioritne z pohľadu trestného práva, ale čiastočne aj z pohľadu kriminalistického a kriminologického. V rámci tejto práce som dospel k jednému úplne mylnému záveru, že extrémizmus je u nás viac nafúknutý problém, než je realita. Následné udalosti v Banskobystrickom kraji mi ukázali, ako veľmi som sa mýlil. A moje prvé myšlienky zablúdili práve k osobnosti Paula von Hindenburga. S extrémizmom je totiž jeden „milý“ problém. A to je zrkadlovo zároveň aj najväčšia slabina demokracie. Ak sa budeme snažiť pod rúškom slobody prejavu a ďalších politických ľudských práv a slobôd byť tolerantnými k prejavom extrémizmu, extrémizmus sám postupne prerastie demokraciu a zahubí ju. Teda aj demokratický právny štát musí byť pripravený na tvrdé zásahy na vlastnú obranu, aby mohol ľuďom garantovať práva a slobody. Na tie sa zároveň nemôžu odvolávať tí ľudia (z hľadiska politických práv), ktorí svojou činnosťou sami smerujú k potláčaniu alebo hlásaniu potláčania základných ľudských práv a slobôd.

Extrémizmus tiež často využíva istú ľudskú slabinu, ktorou je to, že si myslíme, že svojim prístupom nič nezmeníme, a preto si na veľké veci sami netrúfame a na každodennú drobnú prácu rezignujeme. Dnes síce môžeme viniť z nástupu Hitlera k moci von Hindenburga, ale skutočnú podstatu tejto udalosti vystihujú slová postavy Jeana Paula Belmonda z legendárnej francúzskej komédie „Eso es“, ktorými reagovala na súkromne prednesenú sťažnosť o masovej podpore Adolfa Hitlera nemeckým národom: „To neznamená, že 60 miliónov ľudí nemôže urobiť blbosť.“

V tejto súvislosti teda Hindenburg nebol len jeden, boli ním celé milióny. A podobne sa Hindenburgom môže veľmi ľahko dnes stať aj ktokoľvek z nás. A keď nás bude priveľa, umožníme nástup nového Hitlera.

Nie je cieľom tohto článku komplexne zhodnotiť z hľadiska trestného práva pôsobenie strany Kotleba - ĽSNS. na politickej scéne, myslím, že verejne dostupných informácii je dosť na to, aby si každý urobil úsudok sám (z tohto textu je myslím môj postoj celkom zrejmý). Právo nie je schopné samo osebe vyriešiť problém extrémizmu alebo jeho podpory, veľa závisí od morálky spoločnosti, sociálnych väzieb, psychológie jednotlivých ľudí, od politiky aj ekonomiky. Ale právo je tým prostriedkom, ktorý dokáže zastaviť prvý veľký nápor extrémizmu a dokáže poskytnúť nástroje na boj proti jeho prejavom.

Nedávno ma celkom zarazila verejná diskusia na tému, či generálny prokurátor urobil dobre, že podal návrh na rozpustenie strany Kotleba – ĽSNS a to od ľudí, ktorí vôbec nespochybňujú, že táto politická strana je extrémistická. V prvom rade je to zákonná povinnosť generálneho prokurátora, pokiaľ sú splnené zákonné dôvody pre rozpustenie strany. A potom, jasne nám všetkým ukázal, že on Hindenburgom nebude a myslím, že by nás mal tým všetkých motivovať, aby sme, každý zo svojej pozície, odmietli byť Hindenburgom a jasne vstúpili do boja proti extrémizmu.

Práve tento čin ma motivoval k napísaniu tohto článku z pozície dekana Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a za cieľ som si vytýčil rozprúdenie odbornej a následne aj vedeckej diskusie o tom, ako by malo právo nastaviť podmienky na elimináciu extrémizmu a zastavenie jeho vplyvu na politický život, ktorý sa pretavuje do roviny spravovania štátu. Jednoducho povedané, aby sme po niektorých voľbách nezačínali školské roky s natiahnutou pravicou za tónov skladby „...rež a rúbaj do krve...“

Rozpustenie politickej strany je jedna vec, ale už teraz vidíme, že to postačovať nebude. Áno, ak tie isté osoby, pre prejavy ktorých bola rozpustená už jedna politická strana, vstúpia do ďalšej, aj tá môže byť veľmi skoro rozpustená. Ak si však tieto osoby dajú dostatočný pozor na vyjadrenia, alebo budú nahradené inými osobami a pôvodní známi extrémisti budú túto stranu verejne podporovať, môžeme sa dostať do situácie, kedy síce všetci budeme vedieť, že ide o extrémistov, nebudeme to však vedieť dokázať.

Preto ďalším krokom na ceste ochrany demokracie musí byť najskôr legislatívne a následne aj legálne obmedzenie pôsobenia členov rozpustenej politickej strany a osôb, ktoré kandidovali na kandidátkach takejto rozpustenej politickej strany alebo s jej oficiálnou podporou (kandidátom prijatou).

Takéto obmedzenie by malo spočívať jednak v zákaze vstúpiť do politickej strany a jednak v zákaze kandidovať na akúkoľvek verejnú funkciu a aby takéto opatrenie bolo dostatočne účinné, minimálne na desať rokov. Samozrejme takéto opatrenie je zásahom do politických ľudských práv a preto môže byť v demokratickej spoločnosti realizované len v nevyhnutnej miere. Preto by jeho konkrétna forma mala byť podrobená testu proporcionality. V rámci neho je potrebné sa zamerať na to, ktorý moment, v ktorom boli jednotlivé osoby politicky činné v rozpustenej strane bude rozhodujúci pre obmedzenie ich politických práv. Ak by to mal byť moment právoplatnosti rozhodnutia o rozpustení politickej strany, môže sa stať, že sa bude rozpúšťať už „mŕtva“ politická strana, z ktorej všetci ušli. Preto som presvedčený, že rozhodujúcim momentom (samozrejme za predpokladu právoplatne rozpustenej politickej strany) by mal byť deň podania návrhu na rozpustenie tejto politickej strany generálnym prokurátorom.

Ďalšou otázkou je, či tieto obmedzenia vztiahnuť len na osoby, pôsobiace v orgánoch danej politickej strany, prípadne jej kandidátov do verejných funkcii, alebo na všetkých, aj radových členov strany. Osobne som presvedčený, že dostatočne účinným opatrením bude len ak sa takéto obmedzenia budú vzťahovať na všetkých členov politickej strany, veď ak sa raz chcem politicky angažovať, musím si zodpovedať za to, ku komu sa pridám.

Ako som už avizoval, túto tému budeme v najbližších týždňoch postupne podrobne rozoberať na stránkach nášho časopisu s cieľom poskytnúť odbornú a vedeckú bázu na jednak nastavenie ale aj následné úpravy legislatívy (podľa aktuálnych trendov, ktorými sa budú extrémisti snažiť legislatívu obísť) v oblasti zamedzenie extrémizmu ovládnuť verejný život.


Autor: doc. JUDr. Eduard Burda, PhD., dekan Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave