ISSN 2454-0846

„Šport bez dopingu je fikcia. Nikdy čistý nebude, pretože snaha podvádzať je vrodená ľudským srdciam“[2] - tvrdí princ Alexander De Merode, predseda zdravotnej komisie Medzinárodného olympijského výboru. Žiaľ, aj v 21.storočí sme svedkami vlny dopingových škandálov,  ako napr.  ruský doping, “tajné preteky” na cyklistických súťažiach a i. “Medzi profesionálmi je to súčasť systému”[3] - tvrdí Dario Frigo, bývalý taliansky cyklista a hlavná postava dopingového škandálu na Giro d’Italia. Naozaj je to tak? Naozaj môže byť nespravodlivosť súčasťou športu, kde profesionálni hráči od detstva sú (mali by byť) vychovávaní v duchu fair play? Očividne, môže. Práve z tohto dôvodu vznikla v roku 1999 Svetová antidopingová organizácia (WADA) a následne aj jej Kódex, ktorý zahŕňa najdôležitejšie pravidlá antidopingu a je uznávaný viac než 660 športovými organizáciami. Nemôžeme však povedať, že len WADA sa zaoberá prevenciou dopingu. V medzinárodných organizáciách, v jednotlivých štátoch sveta, na úrovni EÚ, ale aj v rámci samotných športových zväzov sa otázka užívania zakázaných látok dostala do popredia, čo je potvrdené aj skutočnosťou, že legislatívne orgány jednotlivých štátov sa tiež snažia regulovať túto neférovú praktiku v oblasti športu.

Na území Slovenskej republiky je od 1.1.2016 účinný zákon č. 440/2015 Z. z. o športe, čo môžeme považovať za významný krok v oblasti boja proti dopingu. Tento právny predpis nielen optimalizoval postavenie Antidopingovej agentúry SR, ale tiež uložil povinnosti pre orgány národných športových zväzov, hlavne na úseku disciplinárnych konaní v prípade porušenia antidopingových pravidiel.

Napriek skutočnosti, že problematika dopingu je otázkou veľmi aktuálnou a svojim spôsobom súvisí nielen so športom, ale aj s trestným právom, musíme poznamenať, že zákon/ WADA Kódex a postoj športových zväzov k tejto problematike má ešte stále značné deficity. Práve z tohto dôvodu hlavným účelom tejto práce nie je poskytnúť podrobnú príručku o antidopingovej legislatíve na národnej a medzinárodnej úrovni. Skôr je naším cieľom poukázať na nedostatky právnych noriem v oblasti dopingu a na nesprávne/nevhodné zosúladenie Stanov/Disciplinárnych poriadkov športových zväzov so zákonnými požiadavkami.

Z hore uvedených dôvodov sa v prvej časti tejto práce budeme primárne zaoberať zákonom o športe a implementáciou zákonných požiadaviek do Stanov/disciplinárnych poriadkov športových zväzov. V druhej časti uvádzame naše názory na kontroverzné právne inštitúty, ktoré bezprostredne súvisia s konaním o porušení antidopingových predpisov, ako napr. základné zásady konania, objektívna zodpovednosť športovcov, zásada ne bis in idem...

Nakoľko podľa nášho názoru prvostupňové rozhodnutia o porušení antidopingových pravidiel (interné rozhodnutia športových zväzov) nie sú dostatočne odborné, považujeme za dôležité sa zaoberať možnými opravnými prostriedkami proti týmto rozhodnutiam. Práve z tohto dôvodu v predposlednej časti tejto práce sa stručne zaoberáme konaním pred Športovým arbitrážnym súdom (CAS), ako aj neúspešnou legislatívnou iniciatívou - Stálym súdom pre šport.

Ako sme už vyššie uviedli, doping je z hľadiska práva veľmi aktuálnou témou, ktorá má značné deficity nielen na úrovni Slovenskej republiky, ale aj v medzinárodnom priestore. Za účelom pokúsiť sa (čiastočne) o eliminovanie týchto nedostatkov, v poslednej časti našej práce poskytujeme možné riešenia hlavne pre orgány športových zväzov, ako by mohli odbornejšie a spravodlivejšie rozhodovať o dopingových sporoch.

Naše hypotézy, ktoré sa vzťahujú hlavne na neodbornosti rozhodnutí vydaných národnými športovými zväzmi v antidopingových veciach, vznikli a boli potvrdené primárne metódou pozorovania a porovnania. V ostatných častiach práce sme využívali metódu analýzy odbornej literatúry/právnych predpisov, dedukciu, syntézu a v niektorých prípadoch analógiu.

Ako výsledok nášho výskumu môžeme potvrdiť, že doping je naozaj integrálnou súčasťou športu, a žiadny súdny/mimosúdny orgán nie je schopný v plnej miere eliminovať tento negatívny jav zo športu. Práve z tohto dôvodu súhlasíme s názorom Lance Armstronga, že len „koho nechytia, len ten je nevinný“[4].

Disciplinárne konanie v prípade porušenia antidopingových pravidiel 

Ako sme už uviedli vyššie, od 1.1.2016 je účinný zákon č. 440/2015 Z.z. o športe, ktorý priniesol dôležité zmeny v oblasti antidopingovej úpravy.  Tento zákon z hmotnoprávneho hľadiska jednoznačne vymedzuje organizačnú štruktúru a právomoci Antidopingovej agentúry SR a postavenie dopingových komisárov, taxatívne vymenúva konania, ktoré predstavujú porušenie antidopingových pravidiel, a v procesnoprávnej rovine sa zaoberá takými právnymi otázkami, ako je napr. priebeh dopingovej kontroly, alebo konanie vo veci porušenia antidopingových pravidiel.

Z dôvodu ohraničeného rozsahu tejto práce, v nasledujúcej časti sa budeme zaoberať primárne procesnoprávnymi normami dopingového konania, a to najmä vyvodením zodpovednosti za porušenie antidopingových pravidiel, nakoľko vďaka pomerne novej zákonnej úpravy je tento úsek športového práva v značnej miere nejasný, hlavne z dôvodu absencie praktických skúseností v tejto sfére. 

1.1 Konanie vo veci porušenia antidopingových pravidiel 

Podľa ust. § 92 ods. 1 zákona o športe „Na konanie vo veci porušenia pravidiel podľa § 88 ods. 3 v prvom stupni je príslušná komisia, ktorej členov vymenúva a odvoláva príslušný národný športový zväz alebo organizátor príslušnej športovej súťaže.” Na základe tohto ustanovenia môžeme konštatovať, že najčastejšie je prvostupňovým orgánom Disciplinárna komisia daného športového zväzu. Druhostupňovým orgánom je (mala by byť) podľa ust. § 92 ods. 2 komisia, ktorej členov volí a odvoláva najvyšší orgán príslušného národného športového zväzu. Z dôvodu garantovania odbornosti rozhodovania jej členom povinne musí byť aspoň jedna fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské vzdelanie minimálne druhého stupňa v študijnom odbore právo, a osoba so vzdelaním v odbore medicína/farmácia.[5] Z dôvodu, že povinné kreovanie takéhoto odvolacieho orgánu (vo vnútri športových zväzov) je zákonnou požiadavkou len od 1.1.2016, podľa prechodných ustanovení zákona o športe jednotlivé športové zväzy mali implementovať hore uvedené ustanovenia o disciplinárnych orgánoch do svojich stanov najneskôr do 30. júna 2016.[6] V opačnom prípade/ v prípade nedostatočnej implementácie hore uvedených požiadaviek sa môže strana sporu úspešne domáhať nezákonnosti rozhodnutia z dôvodu absencie kompetencie disciplinárneho orgánu rozhodovať o spore. Ďalej, dotknutý športový zväz stratí aj svoju spôsobilosť uchádzať sa o verejné prostriedky na určité obdobie[7], čo v mnohých prípadoch môže znamenať aj stratu funkcie-schopnosti daného zväzu, hlavne v prípade menej „atraktívnych“ športov.

V nasledujúcej časti tejto práce budeme analyzovať, či Stanovy/ Disciplinárne poriadky jednotlivých športových federácií olympijských športov boli zosúladené so zákonnými požiadavkami; v prípade zápornej odpovede budeme skúmať jednotlivé dôvody zlyhania tohto procesu, ako aj možné riešenia tejto situácie. 

1.2 Implementácia zákonných požiadaviek jednotlivými športovými zväzmi na Slovensku 

V tejto výskumnej časti preskúmame, či a akým spôsobom športové federácie implementovali obsah zákonných požiadaviek do svojich Stanov a Disciplinárnych poriadkov. Počas nášho výskumu sme preskúmali Stanov 90 športových zväzov , ale z dôvodu, že 42 zväzov nemalo publikovaný Disciplinárny poriadok/ Stanovy na svojej internetovej stránke, alebo v prípade daného športu doping nepríde do úvahy (napr. Zväz modelárov Slovenska) v skutočnosti sme sa zaoberali len 48 zväzmi. V súvislosti s touto skutočnosťou by sme však chceli poznamenať, že podľa nášho názoru nezverejnenie základných legislatívnych dokumentov športových zväzov môže vygenerovať viacero právnych problémov, nakoľko ak dotknutý subjekt nemá (efektívny) prístup k základným dokumentom zväzu, môže namietať, že zásada právnej istoty bola narušená, pretože nemôže predvídať dôsledky svojho konania. Ďalej, na základe analógie môžeme tvrdiť, že rovnako ako právne predpisy, tak aj interné pravidlá športových zväzov musia (mali by) byť publikované a zverejnené vo forme, ktorá je prístupná každému (nakoľko členovia zväzu sú týmito predpismi viazaní). Práve z týchto dôvodov sa domnievame, že zväzy, ktoré nezverejnili text svojich Stanov/ Disciplinárnych poriadkov, by len ťažko vedeli uplatniť starorímsku zásadu vigilantibus iura scripta sunt. 

1.2.1 Najčastejšie nedostatky počas implementácie zákonných požiadaviek

V nasledujúcom grafe sú uvedené najčastejšie nedostatky, vyskytujúce počas implementácie zákonných požiadaviek športovými zväzmi a percentuálne je vyjadrené, či jednotlivé nedostatky s akou veľkou pravdepodobnosťou vyskytli v zväzoch

(celkový počet zväzov: 42)

S prekvapením konštatujeme, že len nasledujúce športové zväzy spĺňali zákonné požiadavky, a riadne/ včas zosúladili svojich interných predpisov so zákonom o športe: Slovenská asociácia taekwondo, Slovenská basketbalová asociácia, Slovenská boxerská federácia, Slovenská hokejbalová únia, Slovenská kanoistika, Slovenská kanoistika, Slovenský futbalový zväz, Slovenský futsal, Slovenský lukostrelecký zväz, Slovenský stolnotenisový zväz, Slovenský šermiarsky zväz, Slovenská plavecká federácia, Slovenský zápasnícky zväz, Slovenský zväz hádzanej, Slovenský zväz karate, Slovenský zväz ľadového hokeja, Slovenský zväz moderného päťboja, Slovenský zväz vodného póla, Slovenský zväz vzpierania.

Ďalej, niektoré športové zväzy majú v značnej miere „minimalistické Stanovy/ disciplinárny poriadok (napr. Slovenský zväz biatlonu), čo znamená, že v týchto interných predpisoch nie je jednoznačne upravené, aké kompetencie majú orgány pre riešenie sporov, čo obmedzí právnu istotu dotknutých subjektov.

Hore uvedené deficity jasne ilustrujú, že napriek skutočnosti, že zákon o športe jednoznačne ukladá povinnosť pre športových zväzov implementovať ustanovenia zákona do svojich vnútorných predpisov, väčšina športových zväzov nesplnila túto svoju povinnosť. Na neimplementáciu/ nevhodnú implementáciu zákona štát nateraz nereagoval svojimi represívnymi prostriedkami, čo znamená, že športové zväzy nie  sú motivované reagovať vhodne na tento negatívny fenomén v športe.[8] Z doterajšej praxi vyplýva, že (rovnako ako športové zväzy) ani štát neberie vážne harmonizáciu stanov/ iných vnútorných predpisov so zákonom o športe, nakoľko napriek zanedbaniu svojich povinností mnohé športové zväzy dostali dotáciu na rok 2017 od Ministerstva školstva, výskumu a športu SR.[9] 

1.3 Jednotný disciplinárny poriadok

Podľa nášho názoru priveľká autonómia športových zväzov v oblasti úpravy ich disciplinárneho poriadku môže viesť k situácii, že počas disciplinárneho konania vzniká veľký rozdiel medzi procesnými právami/povinnosťami jednotlivých športovcov, vykonávajúcich často skoro rovnaký šport. V oblasti dopingu to znamená nasledovné: je všeobecne známy fakt, že z hľadiska užívania zakázaných látok existujú dva druhy športov: športy vytrvalostné, kde najdôležitejšiu úlohu hrá primárne fyzická sila daného športovca a medzi jednotlivými výkonmi sú rozdiely pár stotín sekundy, a športy „psychické“, kde správna taktika a ľstivosť človeka má prednosť pred silou. Kým v prvej skupine doping je skôr „samozrejmosťou“ (napr. cyklistika, plávanie, atletika), v druhej skupine športov je tento „športový delikt“ zriedkavý, nakoľko zakázané látky majú vplyv na samotný výkon športovca len v minimálnej miere (napr. šermovanie, šach, jachting...)

Nepovažujeme pritom za spravodlivé, že „športové zväzy príbuzných športov“ (napr. karate/judo, stolný tenis/tenis) môžu prijať odlišné disciplinárne poriadky, nakoľko pre športovcov vykonávajúcich viac-menej  rovnaký šport, vznikajú odlišné procesné práva a povinnosti v prípade porušenia antidopingových pravidiel. Samozrejme, športové zväzy sú viazané WADA Kódexom, ale toto neznamená, že sporové strany budú mať rovnaké procesné práva a povinnosti počas disciplinárneho konania – a to z dôvodu odlišnej internej právnej úpravy. Podľa nášho názoru práve z tohto dôvodu bola veľmi pozoruhodnou iniciatíva členov pracovnej skupiny na prípravu návrhu zákona o športe, ktorá smerovala k vypracovaniu jednotného disciplinárneho poriadku pre slovenské športové zväzy.[10] Na jednej strane by vďaka tomuto dokumentu mal každý športovec rovnaké práva a povinnosti v prípade porušenia športových noriem, a na druhej strane by nemohla nastať situácia, že disciplinárne poriadky jednotlivých športových zväzov by neboli v súlade so zákonom (čo môže spôsobiť situáciu, že rozhodnutia zväzu budú nezákonné, resp. nevymáhateľné).

Pretože však jednotlivé športy majú svoje špecifiká, nemôžeme očakávať, že jeden „všeobecný“ disciplinárny poriadok by mohol byť aplikovaný v každom zväze bez výnimiek. Práve z tohto dôvodu by jednotný disciplinárny poriadok mal slúžiť ako „kogentný právny predpis“ s minimálnymi obsahom očakávaným od celej športovej obce (t.j. mal by upravovať hlavne procesnoprávne otázky, ako napr. zásady disciplinárneho konania, procesné práva a povinnosti subjektov, opravné prostriedky proti rozhodnutiam, konanie pred CAS...), pričom tento predpis by mal byť doplnený hlavne hmotnoprávnymi normami, ktoré budú špecifické pre daný športový zväz.

Domnievame sa, že hore uvedený postup bol by prínosom nielen z hľadiska úpravy disciplinárneho konania, ale aj z hľadiska unifikácie športového práva v rámci športovej obce, nakoľko podľa nášho názoru práve absencia unifikácie je najväčším deficitom tohto odvetvia. 

2 Základné zásady disciplinárneho konania a procesné práva a povinnosti športovcov

2.1 Základné zásady podľa WADA Kódexu

Napriek skutočnosti, že považujeme WADA Kódex 2015 za podrobne vypracovaný dokument a uznávame jeho deklaráciu, že „Kódex bol zostavený so zohľadnením princípov proporcionality a ľudských práv“[11] , podľa nášho názoru jeho najväčším deficitom je skutočnosť, že základné procesné práva obvinených športovcov nie sú v ňom vymedzené (napriek skutočnosti, že WADA Kódex 2009 ešte zahŕňal tieto práva). Tento stav je neprijateľný z dôvodu, nakoľko absencia jednotnej právnej úpravy na centrálnej úrovni (t.j. na úrovni WADA) môže vyvodiť situáciu, že jednotliví športovci zaoberajúc sa s rovnakým športom na rôznych častiach sveta budú mať úplne odlišné procesné postavenie pred jednotlivými národnými disciplinárnymi orgánmi v prípade porušenia antidopingových pravidiel (hlavne v prípade, ak hore uvedené procesné práva nie sú upravené ani na úrovni medzinárodných športových federácií). Práve z takéhoto dôvodu si myslíme, že aspoň najdôležitejšie procesné práva by mali zostať súčasťou WADA Kódexu, teda okrem práv garantovaných Článkom 8: právo na právne zastúpenie, právo byť informovaný o obvinení z porušenia antidopingových pravidiel a právo k tomuto sa vyjadriť, právo procesných strán na predloženie dôkazov, právo na tlmočníka a právo na odôvodnenie rozhodnutia.[12]

Článok 8 WADA Kódexu deklaruje, že každý porušovateľ antidopingových pravidiel má právo na spravodlivé pojednávanie v primeranej časovej lehote a pred nestranným orgánom. Musíme poznamenať,  že v oblasti dopingových konaniach princíp rýchleho prejednávania veci má neskutočne dôležitú rolu, nakoľko počas konania „obvinený“ športovec nemôže vykonávať svoju športovú činnosť, čo v prípade dlhého konania môže viesť aj ku koncu jeho kariéry.[13]

2.2 Zásada (Ne) bis in idem a súkromnoprávna/ verejnoprávna povaha sankcionovania

Zásada ne bis in idem je základnou zásadou procesného práva a znamená zákaz dvojitého stíhania za ten istý skutok. Charakteristické črty tejto zásady sú ilustrované v uznesení  Najvyššieho súdu SR so sp.zn. 4 Tdo 3/2011, na základe ktorého „ zásada „ne bis in idem“ je všeobecne uznávanou zásadou trestného konania v demokratických a právnych štátoch. Právo nebyť opätovne trestne stíhaný za čin, za ktorý už bola tá istá osoba právoplatne odsúdená alebo oslobodená spod obžaloby, je základným ľudským právom, čo vyplýva nielen z čl. 4 Protokolu 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ale aj z čl. 14 ods. 7 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. Túto zásadu je preto potrebné aplikovať nielen na trestné činy, ale aj na priestupky pri akejkoľvek ich kombinácii v prípade, že je zachovaná totožnosť skutku, o ktorej možno hovoriť pri čiastočnej zhode konania alebo následku. Jednu z kombinácii predstavuje aj priestupok, ktorý má trestnoprávny charakter, a trestný čin. V prípade, že priestupkové konanie voči obvinenému bolo meritórne ukončené rozhodnutím príslušného správneho orgánu a toto nebolo formou mimoriadnych opravných prostriedkov zrušené, nie je možné pre ten istý čin tú istú osobu trestne stíhať a odsúdiť.”[14] Z tohto rozhodnutia by jednoznačne vyplývalo, že v prípade porušovania antidopingových pravidiel by previnilec nemohol dostať dva tresty za ten istý skutok. Napriek tejto skutočnosti však musíme poznamenať, že v oblasti športového práva táto zásada nie je de facto aplikovateľná a to z dôvodu autonómie športu a jeho špecifických interných športových noriem.[15]

Ako totiž vyplýva z predchádzajúcich častí tejto práce, postihovanie porušenia antidopingových pravidiel je internou záležitosťou športových zväzov, čo je potvrdené aj skutočnosťou, že nie je možné sa odvolať proti prvostupňovému rozhodnutiu disciplinárnej komisie na štátny orgán (napr. na súdy). Z tohto dôvodu zastávame názor, že porušenie antidopingových pravidiel vyvodzuje čistú súkromnoprávnu zodpovednosť, napriek tomu, že ust. § 88 zákona o športe konštatuje, že „Dopingom v športe je porušenie antidopingových pravidiel podľa odseku 3, a to počas súťaže alebo mimo nej, v súvislosti s účasťou športovca na súťaži.“[16] A ďalej, podľa ust. § 92 (1) Na konanie vo veci porušenia pravidiel podľa § 88 ods. 3 v prvom stupni je príslušná komisia, ktorej členov vymenúva a odvoláva príslušný národný športový zväz alebo organizátor príslušnej športovej súťaže,[17] z čoho jednoznačne vyplýva, že porušenie antidopingových pravidiel môže byť sankcionované len vo vnútri športovej obce, teda disciplinárnymi orgánmi športových zväzov, ktoré nemajú status verejných orgánov. Ďalej, súkromnoprávnu povahu dopingových deliktov potvrdzuje aj skutočnosť, že zoznam zakázaných látok je vymedzený WADA-ou, teda organizáciou majúcou súkromnoprávnu povahu.[18]

Na druhej strane však treba poznamenať, že podľa niektorých autorov niektoré skutkové podstaty vymedzené v Trestnom zákone môžu/majú byť aplikovateľné aj na porušenie antidopingových pravidiel. Takými trestnými činmi sú: nedovolená výroba omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi[19], ohrozovanie zdravia nepovolenými liečivami, zdravotníckymi pomôckami a potrebami a podávanie anabolických látok. S názorom, že porušenie antidopingových pravidiel môže byť subsumované pod skutkovými podstatami hore uvedených trestných činov však nesúhlasíme – a to z dôvodu, že ak by zákonodarca chcel, aby doping bol zahrnutý v medicínskych trestných činoch, v skutkových podstatách mal byť zahrnutý pojem „dopingová látka“[20], lebo v opačnom prípade porušovateľ bude potrestaný za hore uvedené medicínske trestné činy, a nie za  porušenie antidopingových pravidiel, ktorých cieľom je chrániť nie len život a zdravie športovca, ale aj motivovať hráčov k dodržiavaniu základných morálnych hodnôt v spoločnosti, ako napr. fair play, čestnosť...

Keďže však interné športové predpisy nie sú verejnoprávnymi predpismi, ztohto dôvodu tvrdíme, že aj v prípade aplikovateľnosti noriem trestného práva (osobitne § 176), zásada ne bis in idem je neaplikovateľná, nakoľko v prípade porušovania antidopingových pravidiel je dvojité – súkromnoprávne a verejnoprávne - sankcionovanie dovolené. Zásada „bis in idem“ je aplikovateľná z dôvodu charakteru uložených sankcií, nakoľko „prvá sankcia“, uložená na účely potrestania porušovania športových pravidiel je čisto internou sankciou - s efektom len v rámci daného športu, a druhá sankcia - uložená štátnymi orgánmi (súdmi) v prípade naplnenia skutkovej podstaty vymedzenej v Trestnom zákone má verejnoprávny charakter.[21]

Z dôvodu obmedzeného rozsahu tejto práce sa na tomto mieste nechceme zaoberať jednotlivými sankciami, ktoré je možné uložiť na základe Trestného zákona/ WADA Kódexu. Napriek tejto skutočnosti však treba poznamenať, že trest uložený na základe zásady ne bis in idem musí zachovať svoj hlavný účel, a to výchovný charakter. Práve z tohto dôvodu by sankcia mala byť proporcionálna, berúc do úvahy závažnosť porušenia zákona/ pravidiel fair play. 

2.3 Zásada objektívnej zodpovednosti športovcov za porušovanie antidopingových pravidiel 

Z WADA Kódexu jednoznačne vyplýva, že v prípade porušenia antidopingových pravidiel prítomnosť zavinenia páchateľa deliktu je v zásade nepodstatná, teda športovec sa potrestá bez ohľadu na to, či je preukázaný jeho úmysel,  alebo nedbanlivé požitie zakázaných látok či iné porušenie antidopingových pravidiel.[22] To znamená (a bolo aj judikované aj Športovým arbitrážnym súdom), že pod pojmom doping chápeme primárne akúkoľvek prítomnosť zakázanej látky v organizme športovca – od tohto momentu je športovec považovaný za porušiteľa antidopingových pravidiel, bez ohľadu na subjektívne skutočnosti.[23] Orgán prejednávajúc tento priestupok je zbavený ďalšieho dôkazného bremena, na základe ktorého by mal preukázať, že športovec je v skutočnosti vinný, a na druhej strane dôkaz zo strany športovca, ktorý dosvedčí, že dopingová látka sa dostala do jeho tela bez jeho zavinenia, ho nezbavuje zodpovednosti (môže však byť dôvodom pre uloženie nižšej sankcie).[24] Prijatie hore uvedeného princípu prísnej objektívnej zodpovednosti primárne vynútil dopingový škandál cyklistov v roku 1998, kedy  boli odhalené také známe osobnosti, ako napr. Marco Pantani alebo Jan Ullrich.[25] Ako dôsledok týchto neférových praktík zo strany športovcov vznikol WADA Kódex, vďaka ktorému sa doping „pohybuje“ v právnej dimenzii.

Môžeme konštatovať, že snaha zabrániť nečestným športovým výhodám je veľmi pozoruhodná, ale podľa nášho názoru prísna objektívna zodpovednosť športovca, na základe ktorej pre „konštatovanie porušenia antidopingových pravidiel podľa článku 2.1 nie je podstatné, či je športovcovi preukázaný úmysel, zavinenie, nedbalosť alebo vedomé použitie“, je v mnohých prípadoch otázna. [26] Toto tvrdenie môžeme ilustrovať prípadom Quigley,[27] kedy cyklista nemal v úmysle ovplyvniť svoj športový výkon, ale stlmiť bolesť užívaním lieku, ktorý mimochodom bol uvedený na zozname zakázaných látok. Ako trest za svoj čin, športovec dostal trojmesačný dištanc, napriek dvom (veľmi dôležitým skutočnostiam): ad 1., Quigley užíval nesprávne označený liek z dôvodu jeho ochorenia v cudzej krajine, ad 2., v antidopingových pravidiel UIT bolo v tom čase jasne vymedzené, že “doping znamená užívanie zakázanej látky, zoznam ktorých je uvedený v oficiálnom UIT antidopingovom kódexe, na účely ovplyvňovania a zvýšenia športových výkonov športovcov”[28] V súvislosti s týmto rozhodnutím CAS poznamenal nasledovnú (veľmi diskriminatívnu) poznámku, čo je podľa nášho názoru nie je v úplne zhode so základnými princípmi a zásadami práva, najmä so zásadou nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege: „Striedavé šťastie v súťaži, tak ako aj obvykle v živote, môže priniesť rôzne nespravodlivosti, či už náhodne alebo nedbanlivosťou nezodpovedných osôb, ktoré zákon nemôže napraviť. Navyše sa zdá byť chvályhodným prístupom nenapravovať náhodnú nespravodlivosť pre jednotlivca vytvorením úmyselnej nespravodlivosti pre ostatných pretekárov. Čo by sa stalo, ak by zakázané látky boli tolerované, ak by boli použité neúmyselne?“[29]

Tento svoj názor však CAS pomerne racionálne odôvodnil skutočnosťou, že na účely objektivizácie dopingovej kontroly a berúc do úvahy dôležitosť boja proti dopingu, aplikácia zásady striktnej objektívnej zodpovednosti za dopingové priestupky je v plnej miere opodstatnená. Ďalej, podľa názoru CAS, striktná objektívna zodpovednosť športovca nemá len účel potrestať porušiteľov športových antidopingových pravidiel, ale aj kompenzovať ostatných čestných športovcov a zachovať fair play na športových podujatiach: „ Akonáhle je objavená zakázaná látka vo vzorke moču či krvi športovcov, musia byť automaticky diskvalifikovaní z príslušnej súťaže bez akejkoľvek možnosti vyvrátiť túto prezumpciu vinu. Bolo by skutočne šokujúce hodnotiť športovcov, ktorí pri súťaží nepoužili rovnaké prostriedky ako ich súperi, z akéhokoľvek dôvodu.“[30]

Nie je možné, že športovec produkoval pozitívnu vzorku bez vlastného zavinenia? Z akého dôvodu je v takomto prípade potrestaný?[31]- môžu znieť na prvý pohľad legitímne otázky. Odpoveď na tieto dilemy je jednoznačná: v dopingových sporoch je dostatočné dokazovanie okolností užívania zakázanej látky skoro nemožné, nakoľko priebeh užívania dopingu je najčastejšie ilustrovaný len výpoveďami, ktoré nemusia byť hodnoverné. Boj proti dopingu a neférovým praktikám v oblasti športu by bol znemožnený, ak by relevantné orgány donekonečna skúmali, ako došlo k užívaniu danej látky - a na druhej strane, takéto konanie by bolo zjavne v rozpore s legitímnymi očakávaniami nevinných športovcov, ktorí tvrdo pracovali na svojich výsledkoch a nebola im podávaná látka zvyšujúca ich výkon.  Toto naše tvrdenie bolo potvrdené rozhodnutím CAS vo veci Chagnaud v. FINA, na základe ktorého, ak by športové federácie mali dokázať úmyselné porušenie antidopingových pravidiel (za účelom zvýšiť športovcov výkon), jednotlivé zväzy by vôbec nemohli bojovať efektívne proti dopingu. Popri tom ale športovec má právo preukázať mieru svojho zavinenia a prípadnú nevinu.[32]

Summa summarum, aplikácia princípu striktnej objektívnej zodpovednosti je naozaj veľmi striktná, a to z dôvodu zefektívnenia boja proti dopingu.

Na záver tejto podkapitoly sa ešte musíme vyrovnať s názorom mnohých zástancov ochrany ľudských práv, ktorí neustále tvrdia, že boj proti negatívnym fenoménom v športe je nesmierne dôležité, ale na druhej strane musíme konštatovať, že ochrana základných ľudských práv a slobôd má (mala by mať) nadradenosť nad športom. Podľa ich názoru princíp prezumpcie neviny je v značnej  miere narušená zásadou striktnej objektívnej zodpovednosti športovcov za porušenie dopingových pravidiel, nakoľko článok 6 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv jasne stanovuje, že „Každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.“[33] V súvislosti s týmto článkom a názormi zástancov ľudských práv musíme však preukázať na dve skutočnosti: po prvé, šport je veľmi špecifická oblasť a z tohto dôvodu sa športové pravidlá v proporcionálnej miere môžu líšiť od právnych noriem aplikovaných v každodennom živote. Po druhé, v  súvislosti s článkom 6 EDĽP ESĽP judikoval[34], že prezumpcia neviny je „záväzná“ len do momentu, dokedy nie sú stanovené objektívne znaky trestného činu. Akonáhle toto nastane, dôkazné bremeno sa presúva na obvineného. Ďalej, podľa názoru Súdu, prezumpcia neviny, ako princíp ustanovený zákonom/ medzinárodnými dokumentmi, musí byť vyvrátiteľná, nakoľko v niektorých prípadoch absencia viny nemôže znamenať automatické oslobodenie obvineného, pretože toto je možné len v prípade, ak zavinenie je subjektívnym prvkom trestného činu a nie objektívnym. Práve z tohto dôvodu zastávame názor, že striktná zodpovednosť športovca za porušenie antidopingových pravidiel nemôže byť považovaná za rozporným pravidlom s EDĽP a ciele sledované týmto princípom sú v plnej miere proporcionálne a legitímne. Navyše, otáznym môže byť, či trestanie v športe máme pripodobňovať k trestnoprávnemu trestaniu...

3 Odvolanie proti rozhodnutiam prvostupňového orgánu

V ust. § 93 zákona o športe je jednoznačne uvedené, že ak prvostupňové rozhodnutie je konečné, tak v poučení musí byť vymedzené, či možno podať proti nemu opravný prostriedok, v akej lehote a na ktorý orgán[35].

Ako sme poukázali na to v prvej kapitole tejto práce, prvostupňové orgány rozhodujúce o disciplinárnych priestupkoch športovcov nie sú špecializované na porušovania antidopingových pravidiel, pretože týmto orgánom je najčastejšie disciplinárna komisia, ktorá nedisponuje kvalifikovaným personálom (t.j. lekármi/ farmaceutikami a právnikmi). Nakoľko nie sme presvedčení o odbornosti prvostupňových rozhodnutí, považujeme za nevyhnutné, aby jednotlivé strany v každom prípade mali možnosť odvolať na druhostupňový orgán, kde hore uvedené deficity prvoinštančných orgánov by už mali byť vylúčené. Z analýzy implementácie zákonných požiadaviek športovými zväzmi na Slovensku však môžeme vidieť, že mnohé zväzy nevedeli zabezpečiť fungovanie druhostupňového antidopingového orgánu (hlavne z personálneho hľadiska). Druhým veľkým deficitom je skutočnosť, že mnohé športové zväzy zverili toto oprávnenie do rúk Výkonného výboru daného zväzu, čo považujeme za nevhodné, hlavne z dôvodu možnej neodbornosti členov tohto orgánu. Práve z hore uvedených dôvodov zastávame názor, že ideálne fungujúci druhoinštančný orgán je 3-4 členný, ktorý spĺňa nasledovné zákonné požiadavky: jeho členovia sú volení a odvolávaní najvyšším orgánom príslušného národného športového zväzu a jeho personálny základ sa skladá z právnikov a farmaceutov/lekárov so vzdelaním II. stupňa v príslušnom študijnom odbore. Napriek skutočnosti, že absolventi týchto odborov sú kompetentní nie len teoreticky, ale aj de facto rozhodovať o porušení antidopingových pravidiel, zastávame názor, že v prípade právnikov možnosť zastávať túto „funkciu“ by mala byť zúžená len na niektoré právnické povolania, ako napr. advokáti, sudcovia, vyšší súdni úradníci..., čo odôvodňujeme skutočnosťou, že sú také oblasti práva, kde profesionáli neprídu do styku s odvetviami práva, ktorých aplikácia je nevyhnutná na riešenie dopingových sporov. Takými odborníkmi sú napr. exekútori, notári, ktorí napriek tomu, že majú právnické vzdelanie, vo svojej praxi nevykonávajú takú činnosť, v dôsledku ktorej by mohli úspešne rozhodovať o takomto interdisciplinárnom spore.

Náš predchádzajúci argument môže byť podopretý skutočnosťou, že druhostupňový orgán na riešenie dopingových sporov je posledná vnútroštátna inštancia, čo znamená, že proti tomuto rozhodnutiu už neexistuje žiadny vnútroštátny opravný prostriedok. Dopingové spory sú pritom z hľadiska medicíny/farmácie v druhostupňovom konaní najčastejšie už jednoznačné, nakoľko v tejto fáze je športovec zväčša považovaný za vinného, a toto konštatovanie sa zakladá na jednoznačných/ nevyvrátiteľných vedeckých dôkazoch. 

3.1 Neúspešná iniciatíva: Stály súd pre šport na Slovensku

Na tomto mieste by sme sa chceli v stručnosti zaoberať jednou (bezdôvodne) neúspešnou zákonnou iniciatívou v súvislosti s kreovaním stáleho súdu pre šport. Napriek tomu, že športová obec odmietla prijať tento inštitút z návrhu zákona o športe, sme presvedčení o tom, že táto hra ešte nie je uzavretá, a športová obec bude pracovať na tom, aby bol vytvorený špecifický súd pre šport (táto skutočnosť vyplýva aj z programového vyhlásenia Slovenského Olympijského výboru[36]).

 Zo základných prameňov športového práva jasne vyplýva, že šport je veľmi špecifická oblasť života, kde popri skutočnosti, že treba tolerovať jeho autonómiu a jednotlivé športové pravidlá, dodržiavanie (štátom vynútiteľnej) právnej úpravy je tiež nevyhnutné. Práve z dôvodu tejto špecifickej situácie považujeme za dôležité, aby športové spory boli prejednávané špecifickým, nezávislým a nestranným štátnym orgánom, ktorý by bol schopný autoritatívne rozhodovať o sporoch, berúc do úvahy špecifické znaky športového práva (napr. špecifické spory, potreba rýchlosti konania...) Podľa Petra Sepešiho, ktorý bol jedným z hlavných autorov  zákona o športe „Súd nebude zasahovať do chodu športovej organizácie, bude sa zaoberať sporom, ak sa organizácia na neho obráti v prípade, že ho nebude vedieť vyriešiť podľa svojich športových predpisov. Prednosť však bude mať riešenie sporov orgánmi zväzu, alebo medzinárodnej federácie.“[37] Popri iných svojich činnostiach by tento súd bol príslušným na „preskúmavanie rozhodnutí športových orgánov z hľadiska ich zákonnosti a tiež súladu s internými športovými predpismi.“[38], čo znamená, že rozhodnutia o porušení antidopingových pravidiel vydané „interným“ prvostupňovým orgánom by mohli byť preskúmané prostredníctvom tohto orgánu.

Ako sme už konštatovali v predchádzajúcich častiach, odbornosť vnútorných orgánov športových zväzov môže byť v značnej miere spochybnená. Nakoľko dopingové spory by nemali byť riešené pred všeobecnými súdmi (hlavne z dôvody prieťahov zo strany súdov a nedostatočného vzdelania v oblasti športu), považujeme za dôležité, aby existoval jeden vnútroštátny orgán, ktorý by bol schopný riešiť tento druh sporov. 

3.2 Alternatívna možnosť na riešenie dopingových sporov- odvolací orgán v rámci Slovenského olympijského výboru 

Ako druhá (menej vyhovujúca ) možnosť na urovnanie dopingových sporov na druhostupňovom úrovni by bolo kreovanie „odvolacieho orgánu pre antidopingové spory pod záštitou Slovenského olympijského výboru“, ktorý by prešetroval a rozhodoval hore uvedené spory vzniknuté v športových federáciách olympijských športov.“ Tento orgán by mohol fungovať na rovnakom princípe ako odvolacia komisia SFZ (samozrejme s menšími odklonmi, aby každý športový zväz mal rovnaké práva a povinnosti), čo znamená, že dopingový senát odvolacej komisie by mal mať najmenej 3 členov (so vzdelaním v odbore právo- a farmácia/medicína) a najmenej 3 rokov odbornej právnickej praxe v oblasti športového práva. Členovia odvolacej antidopingovej komisie by mali byť zvolení/ odvolaní plénom Slovenského olympijského výboru, kde každá národná športová federácia by mala mať 1 hlas, čo by garantoval rovnosť medzi jednotlivými športovými zväzmi bez ohľadu na veľkosť daného zväzu. Antidopingový senát by bol uznášaniaschopný, ak by všetci členovia boli prítomní na zasadnutí senátu, a na schválenie rozhodnutia by bolo potrebné súhlas každého člena senátu.

Napriek skutočnosti, že takýto orgán určite by nebol v plnej miere nezávislý a nestranný, ale ešte stále by  bol odbornejším, než druhostupňové antidopingové orgány vo vnútri športových zväzov.

3.3 Druhá alternatívna možnosť- Odporúčanie Dozornej skupiny T-DO Rady Európy

Podľa Čl. 10 Dohovoru proti dopingu Rady Európy pre účely tohto Dohovoru sa zriaďuje Dozorná skupina[39], ktorou dňa 20. februára 2017 bolo vydané Odporúčanie o zabezpečení nezávislosti rozhodovacieho orgánu o porušení antidopingových pravidiel a podporovaní zásad  spravodlivého konania počas tohto procesu.[40]

V Čl. 3, ods.1 Dohovoru je jasne uvedené, že Strany Dohovoru budú koordinovať postupy a činnosť svojich vládnych orgánov a ostatných verejných inštitúcií, zainteresovaných v boji proti dopingu v športe.[41]  Ďalej, podľa Čl. 7, ods. 1 Dohovoru Strany sa zaväzujú podporovať svoje športové organizácie a ich prostredníctvom medzinárodné športové organizácie pri vypracovávaní a uplatňovaní všetkých vhodných opatrení proti dopingu v športe, ktoré spadajú do ich kompetencie (napr. funkcia-schopný disciplinárny senát, spravodlivý proces vrátane konania bez zbytočných prieťahov...)[42].

Práve na základe hore uvedených dôvodov a na základe skutočnosti, že riešenie dopingových sporov nie je efektívne v nejednom štáte EU, Dozorná skupina navrhuje vytvoriť jeden nezávislý, nestranný a centralizovaný orgán s rozhodovacou právomocou dopingových sporov. Podľa návrhu, orgán pre riešenie dopingových sporov by mal byť v plnej miere nezávislý a jeho členovia nestranný, čo znamená, že samotný orgán nemôže byť „prepojený“ s národnými olympijskými- a paralympijskými výbormi, národnými športovými federáciami, národnou antidopingovou agentúrou a ani  štátom.[43]  Ďalej, podľa Odporúčania panel pre riešenie sporov (ktorý existuje v rámci Orgánu) by mal mať najmenej troch členov volených na minimálne 4 roky, z ktorých jeden povinne musí disponovať právnickým vzdelávaním a relevantnou praxou v oblasti športového práva a ostatný dvaja titulom z oblasti medicíny/ farmácie, resp. zo športu. Samozrejme, ak strana sporu má pocit, že niektorý člen panelu je zaujatý, môže žiadať  o preskúmanie tejto skutočnosti a v prípade potvrdenia tohto faktu daný člen panelu musí byť nahradený.[44]

Ako sme už uviedli aj v predchádzajúcej časti tejto práce, podľa WADA Kódexu spory súvisiace s porušením antidopingových pravidiel sú striktne dôverné, t.j. konania nie sú verejné.[45] Tento striktný a často netransparentný spôsob konania by mal byť nahradený prijatím opatrenia, na základe ktorého konania sú vo všeobecnosti verejné, teda transparentné.[46] Treba však poznamenať, že popri tejto skutočnosti aj ostatné, v predchádzajúcej časti tejto práce charakterizované zásady spravodlivého konania musia byť dodržiavané, avšak berúc do úvahy špecifické znaky nie len športového práva, ale aj dopingového konania.

Na základe hore uvedených skutočností, ktoré vyplývajú z Odporúčania, musíme priznať, že vytvorenie efektívne fungujúceho orgánu pre riešenie dopingových sporov by bol veľmi žiadaný, ale extrémne náročný proces, hlavne v intenciách Slovenska. Našťastie, na území nášho štátu nie je veľa dopingových sporov, ale žiaľ, v poslednom období sme mohli byť svedkami, že v histórii Slovenska najúspešnejší chodec, Matej Tóth, z dôvodu obvinenia za porušenia antidopingových pravidiel aký zbytočne dlhý a často neprofesionálny proces mal prežiť.[47] Práve z tohto dôvodu myslíme, že napriek náročnosti vytvorenie centrálneho, nestranného a nezávislého orgánu pre riešenie dopingových sporov je žiadaný. V takomto prípade na jednej strane by mohli byť reálne garantované jednotlivé zásady spravodlivého procesu garantovaných medzinárodnými dokumentmi , na strane druhej rozhodnutia tohto orgánu by boli dostatočne kvalitné a odborné a na strane tretej, národné športové zväzy by mohli byť oslobodené od jednej takej ich povinnosti (riešenie dopingových sporov), s ktorým najčastejšie nevedia popasovať.

3.4 Konanie pred Športovým arbitrážnym súdom 

Podľa WADA Kódexu „Tvrdenie o porušení antidopingových pravidiel, ktoré bolo vznesené voči športovcom medzinárodnej úrovne alebo športovcom národnej úrovne môže, so súhlasom športovca, antidopingovej organizácie so zodpovednosťou nakladať s výsledkami, WADA a akejkoľvek inej antidopingovej organizácie, ktorá by mala právo odvolať sa voči prvostupňovému rozhodnutiu pojednávania na CAS, byť prejednávané priamo na CAS bez požiadavky na predchádzajúce pojednávanie.“[48] Takéto riešenie môže byť vhodné primárne v prípadoch, keď strany sú presvedčené o svojej pravde a z finančných/ časových dôvodov netrvajú na národnom prejednávaní veci.

Samozrejme, môže sa vyskytnúť situácia, kedy CAS nebude „prvostupňovým“, -ale odvolacím orgánom (na úrovni poslednej inštancie), čo znamená, že strana sporu sa môže odvolať na CAS až po vyčerpaní všetkých „vnútorných“ opravných prostriedkov. Možnosť odvolať sa na CAS je dôležitá nielen z dôvodu, že pre športovca znamená poslednú šancu v konaní, ale aj z hľadiska odbornosti rozhodnutia, nakoľko v mnohých situáciách jediným skutočným odborným, nezávislým- a nestranným súdnym orgánom je CAS[49]. Práve z tohto dôvodu je dôležité konštatovanie WADA Kódexu, na základe ktorého „Rozsah preskúmania odvolania zahŕňa všetky záležitosti podstatné pre danú vec a nie je výlučne obmedzený na záležitosti alebo rozsah preskúmania pred prvotným rozhodovacím orgánom“,[50] čo znamená, CAS nie je viazaný skutkovými tvrdeniami a vykonanými dôkazmi na nižších inštanciách.

Čo považujeme za výrazný deficit WADA Kódexu, je článok 13.2.1. a 13.2.2.nakoľko podľa týchto článkov „V prípadoch, ktoré nastanú počas účasti na medzinárodných podujatiach alebo v prípadoch, keď ide o športovcov medzinárodnej úrovne, je možné sa proti rozhodnutiu odvolať výlučne na CAS.[51] V prípadoch, v ktorých sa neuplatňuje článok 13.2.1, je možné odvolať sa voči rozhodnutiu na nezávislý a nestranný orgán v súlade s pravidlami stanovenými príslušnou národnou antidopingovou organizáciou.“[52] Podľa nášho názoru tieto ustanovenia sú v značnej miere diskriminačné a porušujú právo jednotlivých športovcov na súdnu ochranu. Toto naše tvrdenie odôvodňujeme skutočnosťou, že ako vyplýva z hore uvedených článkov, WADA Kódex robí rozdiel medzi športovcami medzinárodnej úrovne a športovcami „nižšej úrovni“. V druhom prípade národné antidopingové organizácie môžu rozhodnúť o tom, či umožnia odvolať sa na CAS, alebo si volia iný nezávislý a nestranný orgán na rozhodovanie dopingových sporov. Práve tento bod považujeme za diskriminačný, a to z nasledujúcich dôvodov: na Slovensku uznanie jurisdikcie CAS nie je výslovne uvedené v zákone o športe/ v iných právnych predpisoch, z čoho vyplýva, že táto otázka je internou záležitosťou každého športového zväzu.

Ako sme už uviedli v prvej časti tejto práce, máme viacero takých športových zväzov, ktoré neupravujú uznanie právomoci a príslušnosti CAS vo svojich Stanovách/Disciplinárnych poriadkoch, z čoho môžeme vyvodiť záver, že ak by športovec (ktorý porušil antidopingové pravidlá nie na medzinárodnej súťaži, a súčasne nie je športovcom medzinárodnej úrovne) chcel odvolať proti rozhodnutiu vo veci porušenia antidopingových pravidiel, nemohol by sa obrátiť na CAS. [53] Takýmto príkladom môže byť Slovenský šermiarsky zväz, kde žiadny športovec nemá status „medzinárodného športovca“, čo znamená, že v prípade porušovania antidopingových pravidiel žiadny šermiar na Slovensku by sa nemohol obrátiť na CAS a mal by sa uspokojiť s druhostupňovým rozhodnutím Slovenského šermiarskeho zväzu. 

ZÁVER

Ľudia, korí sledujú dianie v športe, každodenne sa môžu stretnúť s dopingovými škandálmi vo svete. Utajovanie dopingových priestupkov Číňanmi, organizovaný doping v Rusku, tajné preteky na cyklistických pretekoch...-udalosti, ktoré jasne ilustrujú, že akú veľkú moc majú zakázané látky v živote niektorých štátov. Áno, v živote štátov, nakoľko hromadný doping je výsledkom štátnej politiky, kde športovcom sú diktované pravidlá, neberúc do úvahy ich názor o takýchto nekalých praktikách.

Našťastie môžeme konštatovať, že na Slovensku dopovanie nemá takúto „tradíciu”, a z tohto dôvodu s porušovaním antidopingových pravidiel sa stretneme len veľmi zriedkavo. „Na Slovensku by sa ani veľmi nedalo dopovať, veď my nemáme na nejaký dopingový program, ktorý by sa utajil[54]” -konštatoval slovenský plavec, Richard Nagy. Napriek tejto skutočnosti zastávame názor, že jednotlivé športové zväzy majú veľmi ľahostajný postoj k dopovaniu. Tento fakt je potvrdený aj našim výskumom, kde sme prezentovali, že väčšina športových zväzov neimplementoval správne zákonné požiadavky, čo považujeme nielen za nezákonné, ale aj nevhodné, pretože takýto prístup môže spôsobiť značnú škodu v prípade porušovania antidopingových pravidiel (napr. rozhodnutia o porušení antidopingových pravidiel môžu byť neplatné z dôvodu rozporu so zákonom).

Netvrdíme, že v celom rozsahu súhlasíme s ustanoveniami WADA Kódexu, hlavne čo sa  týka objektívnej zodpovednosti športovcov, na druhej strane však pochopíme, že základné práva nevinných športovcov musia byť zachované a práve z tohto dôvodu striktné pravidlá sú opodstatnené.

V závere je potrebné zdôrazniť, že o tejto problematike existujú rôzne názory nielen medzi odborníkmi na Slovensku, ale aj na medzinárodnej úrovni, nakoľko doping je veľmi dynamicky sa rozvíjajúci fenomén, proti ktorému sa treba bojovať neustále. 


Autor: Csilla Szomolaiová, študentka 2. ročníka magisterského štúdia práva


PREHĽAD POUŽITEJ LITERATÚRY 

 


[1] Tento článok bol pôvodne vytvorený ako študentská vedecká práca v rámci VIII. ročníka súťaže Študentská vedecká odborná činnosť na Univerzite Komenského v Bratislave, Právnickej fakulte. Konzultantom práce bol Prof. PhDr. JUDr. Tomáš Gábriš, PhD., LL.M. Pre potreby publikovania bol čiastočne upravený.

[2] M.PUPIŠ: Víťazí v športe doping? 2005. Dostupné na internete: https://www.sportujeme.sk/vitazi-v-sporte-doping/ (navštívené dňa: 09.03.2017)

[3] T.HAMILTON, D.COYLE: Tajné preteky. str. 135

[4] T.HAMILTON, D.COYLE: Tajné preteky. str. 78

[5] Zákon o športe, ust. § 92 (2)        

[6] Zákon o športe, ust. § 102 (2)      

[7] Zákon o športe, ust. § 97 (10)

[8] napr. Slovenský zväz bedmintonu: 147 113 eur. http://www.bedminton.sk/ 

[10] Jednotný disciplinárny poriadok. Dostupný na internete: https://docs.google.com/document/d/1MvsnsTVhZg4vyRJcMham6KP_mOMH8vdZmNS0ggSqMrQ/edit#  (navštívené dňa: 22.02.2017)

[11] Svetový antidopingový kódex 2015. Účel, rozsah a usporiadanie svetového antidopingového programu a Kódexu

[12]  Svetový antidopingový kódex 2009, Čl. 8.1 Spravodlivé pojednávanie

[13] Tento cieľ slúži aj priame pojednávanie pred CAS, čo okrem hore uvedených má aj za cieľom znížiť trov konania- Svetový antidopingový kódex 2015. Čl. 8.5.

[14] uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 4 Tdo 3/2011

[15] F. LATTY: La lex sportiva. Recherche sur le droit transnational. str. 132

[16] Zákon o športe, ust. § 88 (1)

[17] Zákon o športe, ust. § 92 (1)

[18]  M.VIRET: Evidence in Anti-Doping at the Intersection of Science and Law. Str. 15

[19] Trestný zákon, ust. § 171-173, § 170, § 170 a

[20] napr. “Kto neoprávnene prechováva pre vlastnú potrebu omamnú látku, psychotropnú látku, dopingovú látku, jed alebo prekurzor, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.” (Trestný zákon- § 171 (1))

[21] T.GÁBRIŠ: Športové právo. Str. 386

[22]  Svetový antidopingový kódex 2015. Článok 2.1.1.

[23]  J.SOEK: The strict liability principle and the human rights of the athlete in doping cases. Dostupné na internete. Str. 187 (navštívené dňa 01.03.2017)

[24]  J.SOEK: The strict liability principle and the human rights of the athlete in doping cases. Str. 187

[25]  International Cycling Union & Italian Cycling Federation v Marco Pantani. CAS 2002/A/403 & 2002/A/408

[26]Osobnou povinnosťou každého športovca je zabezpečiť, aby žiadna zakázaná látka nevnikla do jeho tela. Športovci nesú zodpovednosť, ak je zistená prítomnosť akejkoľvek zakázanej látky alebo jej metabolitov či markerov v ich vzorkách. Podľa toho teda na konštatovanie porušenia antidopingových pravidiel podľa článku 2.1 nie je podstatné, či je športovcovi preukázaný úmysel, zavinenie, nedbalosť alebo vedomé použitie.“ Svetový antidopingový kódex 2015. Článok 2.1.1.

[27] USA Shooting & and Quigley v/International Shooting Union. CAS 94/129

[28]  UIT Anti-Doping Regulations, Článok  2.

[29]  USA Shooting & Q. / Union Internationale de Tir (UIT), CAS 94/129. Rozhodnutie 23.05.1995. bod 14

[30]  Chagnaud v. FINA. CAS 95/141

[31] C-519/04 P - Meca-Medina and Majcen v Commission

[32] A. v. Federation Internationale des Luttes Associées (FILA). CAS 95/141

[33] Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Čl. 6

[34] Salabiaku v. Francúzsko. ESĽP 10519/83

[35]  Zákon o športe, ust. § 93

[36] Legislatívno-právna komisia SOV si na úvodnom rokovaní stanovila 21 úloh, ktorým sa chce venovať-tlačová správa. Dostupná na internete: https://www.olympic.sk/aktuality-sov/legislativno-pravna-komisia-sov-si-na-uvodnom-rokovani-stanovila-21-uloh-ktorym-sa-chce-venovat (navštívené dňa: 08.03.2017)

[37]  Právnik Peter Sepeši o súde pre šport: Je to rýchle a lacné riešenie sporov. Dostupné na internete: https://www.cas.sk/clanok/315558/pravnik-peter-sepesi-o-sude-pre-sport-je-to-rychle-a-lacne-riesenie-sporov/ (Navštívené: 02.03.2017)

[38] M.ŠTEVČEK, T.GÁBRIŠ: Riešenie právnych sporov v športe de lege ferenda. Dostupné na internete: http://www.epi.sk/odborny-clanok/riesenie-pravnych-sporov-v-sporte-de-lege-ferenda.htm  (Navštívené: 01.03.2017)

[39] Dohovor proti dopingu Rady Európy z 20. februára 2017, Čl. 10

[40]Monitoring Group of the Anti-Doping Convention of the Council of Europe. T-DO/Rec (2017) 01. Recommendation on ensuring the independence of hearing panels (bodies) and promoting fair trial in anti-doping cases . 20.02.2017

[41] Dohovor proti dopingu Rady Európy z 20. februára 2017, Čl. 3, ods. 1

[42] Dohovor proti dopingu Rady Európy z 20. februára 2017, Čl. 7, ods. 1

[43] Monitoring Group of the Anti-Doping Convention of the Council of Europe. T-DO/Rec (2017) 01. Recommendation on ensuring the independence of hearing panels (bodies) and promoting fair trial in anti-doping cases . 20.02.2017

[44] Tamtiež.

[45] Svetový antidopingový kódex 2015. Čl. 14

[46]Monitoring Group of the Anti-Doping Convention of the Council of Europe. T-DO/Rec (2017) 01. Recommendation on ensuring the independence of hearing panels (bodies) and promoting fair trial in anti-doping cases

[47] TÓTH, M. Som Matej Tóth a nedopoval som. Z čoho ma obvinili a ako som sa bránil. 2017. [online]. Dostupné na: https://dennikn.sk/899648/som-matej-toth-a-nedopoval-som-z-coho-ma-obvinili-a-ako-som-sa-branil/   (navštívené: 11.11.2017)

[48] Svetový antidopingový kódex 2015. Čl. 8.5

[49] Podľa jednotlivých odborníkov CAS nie je nezávislým- a nestranným orgánom , nakoľko je podriadený Mediznárodným olympijským výborom

[50] Svetový antidopingový kódex 2015. Čl. 13.1.1

[51] Svetový antidopingový kódex 2015. Čl. 13.2.1

[52] Svetový antidopingový kódex 2015. Čl. 13.2.2    

[53] Napr. Slovenský šermiarsky zväz. http://www.slovak-fencing.sk/ (navštívené dňa: 14.02-2017)