ISSN 2454-0846

„Šport bez dopingu je fikcia. Nikdy čistý nebude, pretože snaha podvádzať je vrodená ľudským srdciam“[2] - tvrdí princ Alexander De Merode, predseda zdravotnej komisie Medzinárodného olympijského výboru. Žiaľ, aj v 21.storočí sme svedkami vlny dopingových škandálov,  ako napr.  ruský doping, “tajné preteky” na cyklistických súťažiach a i. “Medzi profesionálmi je to súčasť systému”[3] - tvrdí Dario Frigo, bývalý taliansky cyklista a hlavná postava dopingového škandálu na Giro d’Italia. Naozaj je to tak? Naozaj môže byť nespravodlivosť súčasťou športu, kde profesionálni hráči od detstva sú (mali by byť) vychovávaní v duchu fair play? Očividne, môže. Práve z tohto dôvodu vznikla v roku 1999 Svetová antidopingová organizácia (WADA) a následne aj jej Kódex, ktorý zahŕňa najdôležitejšie pravidlá antidopingu a je uznávaný viac než 660 športovými organizáciami. Nemôžeme však povedať, že len WADA sa zaoberá prevenciou dopingu. V medzinárodných organizáciách, v jednotlivých štátoch sveta, na úrovni EÚ, ale aj v rámci samotných športových zväzov sa otázka užívania zakázaných látok dostala do popredia, čo je potvrdené aj skutočnosťou, že legislatívne orgány jednotlivých štátov sa tiež snažia regulovať túto neférovú praktiku v oblasti športu.

Rozsah práv priznaných štátnym občanom daného štátu a rozsah práv priznaných cudzincom, t.j. osobám, ktoré sa na území štátu nachádzajú, ale nie sú držiteľmi štátneho občianstva tohto štátu, nie sú úplné totožné. Vychádza to aj zo samotnej definície štátneho občianstva ako špecifického vzťahu medzi jednotlivcom a štátom, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti. V zmysle princípov uznávaných medzinárodným právom štát má právomoc stanoviť si podmienky, za akých bude považovať osoby za svojich občanov a tiež je v právomoci štátu kontrolovať vstup cudzincov na svoje územie a upravovať podmienky pobytu cudzincov na jeho území. Príspevok skúma možnú limitáciu diskrečnej právomoci štátu vo veciach zaobchádzania s cudzincami prostredníctvom ľudskoprávnych noriem. Sú analyzované dve rozhodnutia Euróspkeho súdu pre ľudské práva, meritom ktorých bolo rozhodovanie o tom, či štátne orgány uplatňovaním reštriktívnej politiky voči cudzincom, prípadne osobám bez štátnej príslušnosti (apolitom) neporušili záväzky, ktoré pre štát vyplývajú z Európskeho dohovoru o ľudských právach.